Moment #8: Smutný Pálffy a hviezdy na tribúne v Nagane

Hokejisti NHL sa vracajú pod päť kruhov, vo februári budú bojovať o medaily na Zimných olympijských hrách Miláno-Cortina 2026. Vždy 5. a 20. deň v mesiaci budeme predtým prinášať seriál, ktorý sa vracia k najväčším udalostiam OH s účasťou hokejistov zo zámorskej ligy (1998, 2002, 2006, 2010 a 2014) z globálneho aj zo slovenského pohľadu. Momentom číslo 8 je pre nás neúspešná slovenská kvalifikácia na olympiáde v Nagane.

-------------------------

Eufória verzus rozčarovanie. Oslavy titulu verzus trpký návrat domov. Najslávnejší moment v národnej histórii športu verzus obrovské sklamanie.

Takto odlišne na olympiádu v Nagane 1998 spomínajú dve hokejové krajiny, ktoré v minulosti tvorili jeden štát. Úspešnejší vyslanci bývalého Československa po návrate do Prahy vyrazili oslavovať s fanúšikmi na Staromestské námestie a k nevídanému zlatému úspechu im gratuloval aj vtedajší prezident Václav Havel. Na druhej strane hraníc bola nálada úplne iná. Slovensko by na prvý olympijský turnaj s účasťou hráčov NHL radšej zabudlo.

"Máme na to všetko trochu smolné spomienky. Hrali sme kvalifikáciu, prehrali sme s Kazachstanom a prakticky sme tam boli dva-tri dni. Som rád, že aspoň vyhrali Česi a nie niekto iný. Majú na čo spomínať," povedal neskôr Žigmund Pálffy, ktorý odohral 684 zápasov NHL.

Do februára 1998 NHL kvôli olympiáde nikdy nebola prerušená a najlepší hráči zámorskej ligy vyrazili až do Japonska. Vrátane slovenských, pre ktorých sa však reprezentačná prestávka skončila celkom inak, ako plánovali. Do hlavného hokejového turnaja v Nagane postúpilo len šesť mužstiev a ostatné si museli vybojovať účasť v kvalifikácii, ktorá sa odohrávala už v dejisku hier.

Hlavný problém bol, že v kvalifikačnej fáze mohli za jeden tím nastúpiť len dvaja hráči z NHL. Ostatní síce už boli v hale, ale naskočiť nemohli, na čo Slováci nakoniec doplatili. Osobnosti ako Pálffy, Jozef Stümpel, Miroslav Šatan, Richard Zedník či Pavol Demitra tak z tribúny bezmocne sledovali, ako Slovensko podľahlo Kazachstanu a jeho účasť na dovtedy najväčšej olympiáde v histórii sa skončila skôr, ako sa stihla poriadne začať.

"Cestoval som do Nagana dvanásť hodín z Bostonu," priblížil Jozef Stümpel vo svojej autobiografii. "So Žigom (Pálffym) sme sa v Tokiu v rýchlovlaku prezliekali do nafasovaných olympijských vecí a vôbec som si nepripúšťal, že by som sa na olympiáde nakoniec ani nedostal na ľad. Ani neviem, koľko rokov života sme počas toho zápasu stratili, ale blížil sa záver a bolo nám jasné, že sme do Nagana prišli len na výlet. Len sme tam sedeli ako takí 'blbci.'"

Slovensko v A-skupine kvalifikačného turnaja len remizovalo 2:2 s Rakúskom, vyhralo 4:3 nad Talianskom a rovnakým výsledkom prehralo s Kazachstanom. V skupine skončili druhí a do hlavnej fázy turnaja postúpil iba víťazný Kazachstan. V zápase o konečné deviate miesto potom Slovensko prehralo s Nemeckom 2:4.

Kazachovia dali v kľúčovom súboji rozhodujúci gól minútu a pol pred koncom. Kazachstan nemal z NHL ani jedného hráča, ale aj tak sa predstavil v hlavnom turnaji proti Kanade či neskôr zlatému Česku. Víťazný gól Šatana, Pálffyho či Demitru skrátka chýbal.

Priamo z ľadu to sledovali len Peter Bondra a Róbert Švehla, jediní hráči NHL, ktorí sa v zápase predstavili. Vtedajší tréner reprezentácie Ján Šterbák mohol vybrať len dvoch hráčov elitnej ligy a rozhodol sa pre útočníka Washington Capitals a obrancu Florida Panthers. Ostatní slávni reprezentanti z Japonska po dvoch dňoch odleteli bez jedinej odohranej minúty. Stihli si vyskúšať japonský rýchlovlak a nakúpiť si elektroniku, ale dlhodobý presun cez pol sveta vtedy pre mnohých nemal zmysel.

Už prílet do Japonska naznačoval, že olympiáda sa pre Slovákov nemusí skončiť dobre. Tím postihla chrípková epidémia, obrancovia Jerguš Bača a Róbert Pukalovič dostali také vysoké teploty, že lietadlo muselo núdzovo pristáť a obaja zamierili do nemocnice. Ich stav sa ešte v ten istý deň zlepšil a neskôr sa v Nagane pridali k ostatným.

Vedenie slovenskej reprezentácie vtedy napísalo otvorený list Olympijskému výboru, v ktorom uviedlo, že by podmienky na dosiahnutie výsledkov by mali byť pre všetky krajiny rovnaké.

"Teraz, s odstupom rokov, je ten pocit ešte oveľa horší," uzavrel nepríjemnú skúsenosť Stümpel. "To potupné čakanie na tribúne a rovnako sklamanými spoluhráčmi so slzami v očiach, tú strašnú bezmocnosť skrátka treba zažiť, ak to chcete pochopiť. Jedinú radosť z olympiády som mal zo svojho kamaráta Láďu Růžičku, ktorý mi veľmi pomáhal pri mojich začiatkoch v NHL. Stal sa totiž v českom drese kapitánom olympijských víťazov."