Slovenská sedmička alebo š(Š)ťastní a zábavní

Historicky najproduktívnejším slovenským hokejistom v NHL je Peter Šťastný. Hoci je to subjektívny pohľad, spätne nepatrí len medzi najlepších hráčov, ale aj medzi najzábavnejších z tých, ktorí sa z krajiny spod Tatier vybrali za oceán.
Meradlom tohto zoznamu môže byť nápaditý herný štýl, vrodené šoumenstvo, veselá povaha alebo skrátka bohémske spôsoby a netradičný životný príbeh. Tu je sedmička Slovákov, na ktorých sa nedá zabudnúť.

Peter Šťastný
Výnimočná osobnosť a legenda. Hráč, ktorý sa mohol porovnávať s Waynom Gretzkym - v 80. rokoch bol v NHL produktívnejší len 'The Great One'. Šťastného prínos sa však ani zďaleka nedá vyjadriť len 1239 bodmi (450+789) v 977 zápasoch.
Už len to, ako sa do Kanady dostal! Koncom 70. rokov boli spolu s bratmi Mariánom a Antonom hviezdami československej ligy a reprezentantmi. Komunistickým papalášom však na šikovných súrodencoch vadila ich priama povaha, tvrdohlavosť slobodomyseľnosť, takže Petrovi bolo v dvadsiatich štyroch naznačené, že si už nemusí zahrať v národnom tíme. Vtedy sa rozhodol: Odídem na Západ!
"Mal som pocit, ako by ma niekto uväzoval na šnúrku, ktorou ma chce ovládať ako bezmocnú bábku," spomínal.
V roku 1980 teda emigroval. Ako? Hlavné bolo, že na zájazd so Slovanom Bratislava do Innsbrucku mohli výnimočne odcestovať aj manželky. Peter tak pred zápasom proti Tampere odvážne zavolal zástupcom Quebec Nordiques: "Nechceli by ste mňa a môjho brata do tímu?"
Kanaďania prikývli a okamžite to začali riešiť. Zorganizovali útek ako z bondovky. Utečencov schovali v aute a pod ochranou rakúskej polície dostali až do lietadla.

Režim Petra i Antona označil za vyvrheľov a nesmelo sa o nich ani rozprávať. O rok neskôr však dorazil do kabíny Nordiques aj Marián.
Skvelú kariéru urobili všetci, ale najtalentovanejší Peter predsa len vyčnieval - v sezóne 1980-81 ako prvý nováčik v histórii NHL prekonal sto bodov (39+70) a v roku 1984 si dokonca zahral za Kanadu na Kanadskom pohári. Keď vtedy nastúpil proti svojej vlasti, československí komentátori mali zakázané vyslovovať jeho meno.
Potom ohromoval aj hokejovou dlhovekosťou, vo svojom poslednom zámorskom pôsobisku v St. Louis Blues končil až v roku 1995. Vtedy mal takmer štyridsať.
Svojmu naturelu ostal verný aj potom. Ako člen Hokejovej Siene slávy v Toronte sa stal generálnym manažérom slovenskej reprezentácie, dal sa na politiku a bol zvolený do Európskeho parlamentu. Stále je priamy, tvrdohlavý a slobodomyseľný. Šéfa slovenského hokeja sa napríklad nebál nazvať eštébákom...

Peter Bondra
Kedysi sa tuzemskými hokejovými štadiónmi ťahali zvesti, že Viktor Tichonov by si ho mohol stiahnuť k sebe do CSKA Moskva. Nemusel to byť úplný nezmysel. Bondra sa totiž narodil v ukrajinskom Lucku, takže mal sovietske občianstvo.
Bondrovci to tak nechali naschvál, aby Peter v Československu nemusel ísť na vojnu. Chalan s úžasným kanonierskym talentom si však tým pádom nemohol zahrať ani v reprezentácii, ale vynahradil si to inak. Po revolúcii, keď ho osud a draft nasmeroval do Washington Capitals.
Klub z americkej metropoly si Bondru roku 1990 vybral až v 8. kole ako 156. v poradí. Vtedy nikto nemohol tušiť, že sa z tohto poďobaného mládenca raz stane legenda Capitals. S pomocou dvorných nahrávačov Michala Pivoňku a Adama Oatesa prekonal 12 klubových rekordov a počas pôsobenia vo Washingtone sa dvakrát stal najlepším strelcom NHL (1994 a 1998).
V Capitals na jeho jedovatú ranu spomínajú dodnes. Aj keď potom hral aj za tímy Ottawa Senators, Atlanta Thrashers a Chicago Blackhawks, najviac je spätý s klubom pri rieke Potomac, ktorému sem-tam organizuje zápasy starých pánov.

Žigmund Pálffy
Mal dlhé vlasy ako Jaromír Jágr. Na olympiáde v Lillehammeri nosil číslo 68 - ako Jágr. Tiež do NHL prišiel z východnej Európy, tiež bol šikovný a tiež bol svojrázny. Veľmi svojrázny. Fanúšikovia na Žiga dodnes spomínajú ako na nezameniteľnú hokejovú star.
"Mám rád športovcov, ktorí niečo dokázali a pritom sa vôbec nezmenili. Nedali sa nikým ovplyvniť," pripustil kedysi pre denník Šport. "Pre mňa je výhra, že som svojrázny. Nedám si do hokeja od nikoho kecať. Prečo by som sa mal niekomu páčiť a byť pre niekoho fajn? Prečo? Z akého dôvodu? Keby som sa správal ako by som chcel, ale odviedol si svoj výkon, s ktorým by boli všetci spokojní, tak to prečo vadí? Ja si predsa vo svojom živote môžem robiť, čo chcem, preboha."
Grófa zo Skalice sa vyznačoval jednoduchým prechodom cez súpera a ľahkosťou korčuľovania. Ale aj povesťou samorasta - rád sa obklopoval krásnymi ženami, randil so slávnou tenistkou Karin Habšudovou, fitneskou Zorou Czoborovou a má za sebou aj manželstvo s moderátorkou Andreou Belányiovou.
Od fanúšikov občas počúval, že nehrá vždy naplno. Odpovedal: "Ani Michael Jordan nehrá všetky zápasy základnej časti naplno. Pre mňa je dôležité play off, keď sa hrá o titul."
Bolo toho viac - napríklad hokejový agent Jaromír Henyš vo svojej knihe spomínal, že Pálffy po príchode do Ameriky vyzeral ako nepodarená karikatúra Polnočného kovboja. Že neprišiel na tréning Islanders a potom sa vyhováral, že nevedel nájsť štadión. Že spával v posteli obutý a v perinách nechával množstvo ohryzkov.
On tieto historky odmietal. Nech to bolo akokoľvek, keď majster sveta IIHF z roku 2002 kvôli boľavému ramenu končil kariéru, hovorilo sa o ňom hlavne ako o skvelom hráčovi. Ako o zabijakovi so 713 nazbieranými bodmi a štvornásobnom účastníkovi All-Star Game.

Marián Hossa
Máloktorý príbeh v NHL tak jasne dokazuje, že keď do splnenia svojho sna dáte naozaj všetko, môžete si ho splniť navzdory najhorším protivenstvám.
Asi to už poznáte: Hossa si dvakrát po sebe zahral finále o Stanley Cup na nesprávnej strane - raz za Pittsburgh Penguins a potom za Detroit Red Wings. Dostal nálepku hráča, ktorý nosí smolu aj svojmu mužstvu. Zlomil to až v roku 2010, keď triumfoval s Chicagom. Pobyt v Blackhawks mu skrátka vyhovoval, takže slávny úspech tam zopakoval aj v rokoch 2013 a 2015.
Hossa pritom vôbec nemal predpoklady na to, aby zažiaril v rebríčku najzaujímavejších hráčov - je skôr pokojný a tichý, humbug a haló okolo mu veľmi nevyhovuje.
Fanúšikovia si ho však obľúbili. Vďaka príbehu o fackovacom panákovi, ktorý našiel svoje šťastie. Vďaka veľmi dobrým štatistikám - v 19 sezónach nazbieral 1134 bodov. Nanešťastie k tomu prispel aj nezaslúžený koniec kariéry, ktorý mu predčasne nadiktovala vzácna alergia na vlastný pot.
"Marián je úžasný hráč a skvelý človek. Vždy s správal ako profesionál. Bude nám chýbať," ocenil jeho bývalý spoluhráč zo Chicaga Patrick Kane.

Jaroslav Halak
Nie, v tomto prípade naozaj nejde o najlepšie štatistiky - to by asi Halák nemal šancu. Ale to, čo tento bratislavský brankár pred desiatimi rokmi dokázal v Montreal Canadiens, sa naozaj nepodarí každému.
Dokonale pobláznil hokejovú Mekku. Canadiens vstupovali do play off ako outsideri, Capitals ich ako najlepší tím základnej časti mali zvalcovať. Aj to tak vyzeralo - 3:1 na zápasy. Podceňované kanadské mužstvo však sériu senzačne otočilo a slovenský brankár na tom mal obrovskú zásluhu.
Fanúšikovia mu dokonca z vďačnosti zložili oslavnú pesničku na motívy hitu Lady Gaga. Na tribúnach aj v baroch po celom Montreale sa spievalo: "Jaro-slav Halák, prinesieš Stanleyho späť!"
Dvadsaťštyrinásobný šampión vtedy čakal na prvenstvo 17 rokov, náladu mu ešte zlepšilo vyradenie Pittsburghu so Sidneym Crosbym v 2. kole. Nakoniec to znova nevyšlo - Canadiens vo finále konferencie padli 1:4 s mužstvom Philadelphia Flyers.
Samotný Halák sa navyše už v lete lúčil, čakali ho angažmány v St. Louis Blues, Washingtone, New York Islanders a Boston Bruins.
Ako hráč Blues si spolu s kolegom Brianom Elliottem vyslúžili William M. Jennings Trophy, pre brankársku dvojicu s najnižším počtom inkasovaných gólov. Zvláštny punc jeho kariére však dodala predovšetkým spomínaná jar 2010. Takéto ódy si v dejinách NHL vyslúžilo naozaj len pár Slovákov a Čechov, väčšinou výhradne prvotriednych hviezd. A potom Halák. Muž, ktorý cudzie hviezdy naopak dokázal skrotiť.

Zdeno Chára
Ten nemôže chýbať. Vlastne by nechýbal ani v najzábavnejšom rebríčku úplne všetkých hráčov NHL bez ohľadu na národnosť.
Na ľade by ste ho nikdy neprehliadli a určite by ste si ho s nikým nepomýlili. So svojimi dlhými rukami pôsobí, že z jednej strany klziska dosiahne na druhé. Je veľmi inteligentný, ale keď sa zamračí, tak vyzerá, že je schopný úplne všetkého. Zaradil sa medzi najväčších tvrďasov súťaže - či už išlo o strelu, alebo ráznosť direktu. Vďaka unikátnej životospráve a tvrdej práci v tréningu vydržal medzi elitou až do 43 rokov a stal sa z neho ikonický líder.
Ale aj inšpiráciou. Aj preto, že mu kedysi dávno v Česku nadávali do nešikovných kolohnátov, ktorý možno nebude mať ani na extraligu. Alebo preto, čo všetko dokáže vydržať, len aby svoje mužstvo dotiahol k úspechu.
Pamätáte? Bojovník s kapitánskym céčkom minulý rok viedol Boston Bruins do finále Stanley Cupu aj so zlomenou čeľusťou. Nemohol rozprávať ani jesť - ale na ľad naskakoval. Aj keď trofej nakoniec vyhrali St. Louis Blues, príbeh Chárovej nezdolnosti sa stal jednou z najväčších tém sezóny.
Aj preto sa od priaznivcov Bruins počas kľúčovej série dočkal takých vrúcnych ovácií, akoby si dres s písmenom B obliekla rocková hviezda.

Tomas Tatar
Ani on už nie je vyplašené mláďa, ale v 29 rokoch sa z neho stal veľmi zaujímavý hokejový tovar. Síce nemá ani charizmu Pavla Demitru, ani unikátny životný príbeh Antona a Mariána Šťastných či povesť snajpera Mariána Gáboríka, ale Tatar je dôkazom, že zaujímavého Slováka môžeme nájsť aj v súčasnej NHL.
A zábavného! Touto vlastnosťou sa údajne vyznačuje aj mimo ľadu, aj keď práve na ňu svojím spôsobom narážali kritici, ktorí poukazovali na Tatarovu nie úplne ideálnu životosprávu počas angažmánu vo Vegas Golden Knights.
Rozpačité časy v meste hriechu sú už preč. Tatar sa po biednej polovici sezóny vo Vegas dávno vykúpil vynikajúcimi výkonmi v Montreal Canadiens: v minulej sezóne mal z 80 zápasov 58 bodov (25+33) a v tej súčasnej, nedokončenej, zatiaľ 61 bodov (22+39) z 68 zápasov.
"Po jeho angažovaní sme sa stali rýchlejším tímom, dodal nám šťavu," ocenil v minulosti tréner Montrealu Claude Julien.
Slovenské žihadlo si v Canadiens zvyšuje osobné kariérne maximá a klub ho 'zaručeným' zvestiam nevymenil ani pred tohtoročnou uzávierkou prestupov.
"Montreal mi dal veľkú príležitosť. Keď som prišiel, hneď ma šupli do prvej lajny," povedal Tatar. "Hokej ma v poslednom období naozaj baví. Chcem svoje výkony posúvať na stále vyššiu úroveň."