Skip to main content

Sieň slávy a výročie revolúcie? Symbolická zhoda

Nedomanský, ktorý utekal pred komunizmom, vstupuje medzi legendy na 30. výročie pádu režimu. Som šťastný, že ľudia sú slobodní, hovorí

Autor Michael Langr @NHLsvk / nezávislý šéfautor NHL.com/sk

To načasovanie je skôr dielom náhody, ale aj tak v sebe skrýva úžasnú symboliku. Václav Nedomanský sa stane členom Hokejovej Siene slávy v Toronte jeden deň potom, ako Česko a Slovensko oslavujú jubilejné 30. výročie Nežnej revolúcie. 

Udalosti na jeseň 1989 ukončili život komunistického režimu, pred ktorého útlakom a totalitnou povahou práve Nedomanský s rodinou emigroval a ako prvý hokejista spoza Železnej opony sa vďaka tomu stal hviezdou WHA a neskôr aj NHL. 15 rokov po jeho odchode sa ako výsledok novembrovej revolúcie k slobodnému svetu priradilo aj Československo, z ktorého oboch častí zrazu mohli stovky hokejistov legálne odísť za svojím snom hrať NHL. 

Scenár ako z hollywoodskej drámy. S dobrým koncom na oboch stranách Atlantiku.

"Celkom 'cool'. Dobrá náhoda," uviedol Zdeno Chára, slovenský kapitán Boston Bruins, ktorí v noci na sobotu pred zrakom Nedomanského vyhrali v Toronte nad Maple Leafs 4:2.

Keď sa písal november 1989, Nedomanského hráčska kariéra bola už šesť rokov minulosťou. "V tom čase som tam nebol, skôr som všetko čítal v novinách a sledoval som to z diaľky. Takže veľmi nemôžem hodnotiť, ako to prebehlo. Ale som šťastný, že dnes sú už ľudia slobodní," povedal o revolúcii v piatok počas ceremoniálu k odovzdávaniu prsteňov pre nových členov Siene slávy, do ktorej vstúpi v pondelok 18. novembra.

"Počul som o tom, čítal som české aj slovenské denníky, každý deň som mal európske noviny. Vedel som, že to príde, ale osobnú skúsenosť s tým nemám. Aby som sa priznal, tak som to až tak neprežíval. Pretože tie pocity odišli so mnou v roku 1974. V tom roku som prišiel do Ameriky a prežíval som svoju situáciu, nový život. Snažil som sa pozerať dopredu a nemyslieť na to, čo je doma. Inak by to bolo všetko ešte ťažšie."

Keď v roku 1983 ukončil kariéru, do prvej sezóny po ňom zasiahlo len päť Čechov a štyria Slováci. Sedem z tých deviatich boli emigranti (slovenskí bratia Peter Šťastný, Anton Šťastný a Marián Šťasný spolu s Petrom Ihnačákom a Česi Jan Ludvig, Jiří Bubla a Miroslav Fryčer), legálne s posvätením režimu mohli v závere svojich kariér odísť do NHL len Jaroslav Pouzar a Miroslav Dvořák.

 

[Viac o téme: Nedomanský bol na ceste do Siene slávy priekopníkom]

 

V celých 80. rokoch sa potom v NHL výraznejšie presadili len tí, ktorí z rodnej krajiny odišli bez vidiny možného návratu. K bratom Šťastným a Fryčerovi sa o pár rokov neskôr pridali Petr Klíma a Michal Pivoňka či obrancovia Petr Svoboda a František Musil. Útek bola jediná šanca, ako sa v hokejovo produktívnom veku na viacero sezón stať hráčom NHL.

Áno, v zámorskej lige nejaký čas pôsobili aj Ivan Hlinka, Milan Nový a hŕstka ďalších, Pouzar dokonca trikrát získal Stanley Cup s Edmonton Oilers. Podmienky však boli nastavené veľmi tvrdo. Aby mohol hokejista odísť do zahraničia, musel mať minimálne 30 rokov a k tomu 150 odohraných zápasov za národný tím.  

"Podľa zmluvy som navyše musel agentúre Pragosport odvádzať 50 percent z čistej mzdy... V Edmontone som mal 175-tisíc dolárov, po zdanení 120 a nakoniec mi ostalo 60-tisíc. Ale bol som rád, že si môžem zahrať NHL," opisoval Pouzar.

Asi každý československý reprezentant vtedy riešil dilemu, či emigrovať alebo počkať, či po tridsiatke dostane povolenie. Napríklad po Kanadskom pohári 1976, na ktorom národné mužstvo v skupine porazilo domáci tím a nakoniec sa dostalo až do finále práve proti Kanade, sa okolo tímu točilo množstvo manažérov. 

"Ponúk bolo niekoľko, ale ja som na emigráciu nemal náturu," spomínal útočník Milan Chalupa. Ten sa nakoniec dočkal posvätenia odchodu v roku 1984, keď spolu s Františkom Černíkom na krátky čas odišiel do Detroit Red Wings. V NHL však vtedy v hokejovo vysokom veku nastúpil len na 14 zápasov a zvyšok mu neumožnilo odohrať zranenie. "Čo si budeme hovoriť, po tridsiatke už výkonnosť nie je taká ako v dvadsiatich siedmich."

Práve v Detroite sa stretol aj s Nedomanským, ktorý tam o rok skôr ukončil hráčsku kariéru. "Venca nám s mnohými vecami nesmierne pomohol. Zariaďoval, prekladal. Navyše sme bývali kúsok od seba a často sme sa navštevovali," spomínal Chalupa.

Prvým Čechoslovákom v NHL bol útočník Jaroslav Jiřík, ktorý na sklonku kariéry výnimočne dostal povolenie pôsobiť v Amerike, ale ten v sezóne 1969-70 odohral za St. Louis Blues len tri zápasy.

 

[Sledujte najhorúcejšie novinky na Twitteri cez @NHLsvk]

 

Nedomanský musel kvôli možnosti hrať v cudzine emigrovať. Keď v roku 1974 získal unikátnu možnosť vycestovať s manželkou a trojročným synom Vaškom na dovolenku do Švajčiarska, bolo rozhodnuté. Zobrali si so sebou len tri kufre, aby nevzbudili podozrenie československých colníkov. V Berne sa potom dohodol na angažmáne s Toronto Toros vo World Hockey Association.

Odchádzal vo veku 30 rokov, ale napriek tomu sa ešte stihol stať hviezdou aj vo WHA, aj v NHL, v ktorej nastúpil za Red Wings, New York Rangers a St. Louis Blues na 421 zápasov, dal v nej 122 gólov a pripísal si 278 bodov.

"Keby sem mohol prísť skôr, dokázal by ešte oveľa viac," tvrdil jeho spoluhráč z Toronta, kanadská legenda Frank Mahovlich.

O tom, čo všetko by bolo, keby, môžeme len špekulovať. Rovnako ako o tom, kde by dnes bolo Česko a Slovensko, keby sa v 70. rokoch namiesto normalizácie a plánovaného hospodárstva s umelo dirigovaným obchodom v rámci východného bloku vyvíjalo v slobodnej euroatlantickej spoločnosti. Rozum a cit však naznačujú, že veľký hokejista aj naše krajiny by toho dokázali oveľa viac. 
 
"Je to skôr politická otázka a ja sa o politiku veľmi nezaujímam. Ale o tridsať rokov neskôr a je jasné, že obidve krajiny sú na tom oveľa lepšie. Ukazujú to aj čísla. Aj keď je tam množstvo nevyjasnených otázok a ukazuje sa, že je to dlhý proces," uviedol Nedomanský pre NHL.com/sk.

V hokeji to bolo najlepšie vidieť v 90. rokoch. Kým v roku 1988 draftovali kluby NHL päť Čechoslovákov, o rok neskôr ich bolo deväť a v roku 1990, keď už vedeli, že šanca na ich naozajstný angažmán je vďaka otvoreným hraniciam neporovnateľne vyššia, ich bolo už 22. A bol medzi nimi aj Jaromír Jágr.

"Zrazu sa otvorili hranice a chlapci ako Jaromír Jágr, Robert Reichel alebo Bobby Holík zrazu mohli premýšľať nad odchodom do NHL. V tomto bola tá sezóna iná ako pred desiatimi rokmi," opisoval Dominik Hašek.

 

[ Viac o téme: Nedomanský si miesto v Sieni slávy zaslúži]

 

Hokejisti odchádzali, ale aj sa vracali - vyspelejší, silnejší a skúsenejší zo životnej aj športovej stránky. Slovenskému hokeju to prinieslo výsledok v podobe prvého zlata o svetového šampionátu IIHF v roku 2002 a českému v podobe olympijského zlata z Nagana 1998 a štyroch titulov majstrov sveta v rozmedzí siedmich rokov. 

Bývalé osobnosti zo zámorskej súťaže dnes pomáhajú svojim materským klubom: Michal Handzuš v Banskej Bystrici, Martin Straka v Plzni, Jiří Šlégr v Litvínove, Václav Prospal a spol. v Českých Budejoviciach... Tých príkladov je oveľa viac.

V celej histórii NHL si v lige zahralo 231 českých a 86 slovenských hokejistov. Pred revolúciou v roku 1989 ich bolo spolu len 31. 

V prednovembrových časoch mal hokej veľký celospoločenský význam. Dnes už je pre väčšinu ľudí na území bývalého Československa skôr len športovou kratochvíľou, príjemným oddychom od starostí bežného života či zdrojom národnej hrdosti. 

Aj na príklade hviezd v tomto odbore sa však dá demonštrovať obmedzenosť a nezmyselnosť bývalého režimu, ktorého pád si v týchto dňoch pripomíname. Príbeh Václava Nedomanského je v tomto smere asi najpresvedčivejším príkladom. 
 

Čítajte viac

NHL používa cookies, web beacons a ďalšie podobné technológie. Používaním webových stránok a ďalších online služieb NHL dávate súhlas s našou Ochranou osobných údajov a s Podmienkami služby, vrátane našej Cookie Policy.