Ďalší hokejový zázrak. Tentoraz z Ukrajiny

V tomto regióne sa skrátka dejú hokejové zázraky.
Ten najslávnejší z nich, nazývaný jednoducho Zázrak na ľade, sa zrodil na olympiáde v Lake Placid 1980, kde Američania slávne porazili Sovietsky zväz. Je to najoslavovanejší triumf v hokejovej histórii, ak nie v histórii všetkých športov. A typická ukážka toho, ako to môže dopadnúť, keď Dávid zdolá Goliáša.

Moment, ktorý patrí do článkov, kníh i filmov.
Tento týždeň sa v srdci Adirondackého pohoria odohral iný zázrak.
Tím ukrajinských hokejistov sa v Lake Placid zúčastnil Zimných svetových univerzitných hier - v čase, keď v ich krajine už jedenásť mesiacov zúri vojna, ktorú rozpútalo Rusko. Bolo to prvýkrát, čo sa reprezentácia Ukrajiny predstavila v Severnej Amerike.
"To, že sme tu, je tak trochu zázrak," povedal Dmitrij Chrystyč, videotréner mužstva a najúspešnejší z dvanástich Ukrajincov, ktorí kedy naskočili do NHL.
Zázrak nebol tvorený primárne výsledkami. Ukrajina skončila s bilanciou 2-3, pričom rozdrvila Švédsko 12:2 a prekvapila Česko pomerom 3:1. Každý z výkonov však v hráčoch vyvolal obrovský pocit hrdosti. Oným zázrakom je totiž samotná účasť. To, že ukrajinskí mladíci predviedli pozitívny prístup k veci v období, keď ich vlasť čelí extrémnemu utrpeniu.
"Je to niečo nepredstaviteľné," povedal Chrystyč, ktorý v rokoch 1990 až 2002 nazbieral spolu 596 bodov (259 gólov, 337 asistencií) v 811 dueloch základnej časti NHL za Washington Capitals, Los Angeles Kings, Boston Bruins a Toronto Maple Leafs. V 75 zápasoch play off pridal ďalších 40 bodov (15+25).

Tím spoločne na cestách strávil veľkú časť mesiaca a svoje štvorzápasové turné nazval Hokej sa nesmie zastaviť! Účelom bolo vybrať v Kanade peniaze na podporu ukrajinského zväzu - a udržať sa v hernej praxi s vidinou štartu na súbojoch najlepších vysokoškolákov.
Pomáhali im aj tímy NHL: Calgary Flames a Edmonton Oilers pomohli organizáciou stretnutí s Calgary Dinos a Edmonton Golden Bears, Winnipeg Jets im zase zdarma dali k dispozícii svoju halu Canada Life Centre na zápas proti Manitoba Bisons.
Ako hovorí Aleksandra Slatvická, čelná predstaviteľka Ukrajinského hokejového zväzu a jedna z iniciátoriek turné, toto všetko bolo kľúčové, aby hokej v krajine prežil. Výťažky potom putovali na konto nadácie, ktorá pomáha deťom na Ukrajine.
V ich vlasti totiž všetky zdroje - finančné, materiálne aj ľudské - smerujú na podporu jediného cieľa, na obranu krajiny proti invázii. Všetky činnosti sú zamerané na prežitie a oslobodenie Ukrajiny.
Tým pádom je pochopiteľné, že hokej nedostáva vládnu podporu. K tomu treba pripočítať, že niektoré štadióny slúžia armáde a iné boli zase zničené ruskými vojskami.
Profesionálna súťaž sa zmenšila na šesticu tímov nastupujúcich len v troch arénach, pričom každá z nich musí mať dostatočne veľký kryt na to, aby sa do nej v prípade bombardovania zmestili všetci prítomní. Podľa predstaviteľov zväzu aj hráčov sa stáva, že sú duely naozaj dočasne prerušené kvôli leteckému poplachu a po jeho odznení sa hokejisti vracajú na ľad...
Kvôli tomu všetkému bolo turné predchádzajúce Svetovým zimným univerzitným hrám síce veľmi odvážne, ale zároveň nutné.
"Od začiatku to bola šialenosť," priznáva Slatvická. "Keď som sa minulý rok v lete vrátila domov, každý mu povedal, že oboje - turné aj turnaj - sú nemožný cieľ, že sa to nemôže uskutočniť. Ani ja som si tým ešte v novembri nebola istá."
Ale Ukrajinci to zvládli.
"Zázrak," smeje sa teraz. "Pokojne vám poviem, že je to naozaj tak trochu zázrak."

A možno ešte niečo viac. Je to príbeh o obrovskej vášni a ešte väčšej výdrži. Príbeh, ktorý vo všetkých zaintersovaných vyvolal obrovské emócie. Kraľujú im pocity hrdosti z toho, že dokázali niečo, čo vyzeralo byť nepredstaviteľné. Navyše v časoch, keď sa deň čo deň strachujú o svojich blízkych a o to, čo prinesie budúcnosť.
Všadeprítomné obavy zrazu vystriedala radosť zo športu, ktorý tak milujú - a z toho, že môžu reprezentovať svoju krajinu.
Ako povedal Gleb Krivošapkin, táto možnosť preňho znamená úplne všetko. Dvadsaťdvaročný Ukrajinec hrá vo svojej krajine ligu za tím HK Kremenčuk a veľmi dobre si uvedomuje, že tieto zápasy pre jeho vlasť výrazne presahovali zvyčajný rozmer športu.
Jeho rodina a známi ho vraj sledovali tak podrobne, ako im to ťažké podmienky súčasného života na Ukrajine dovoľovali.
"Sú veľmi radi, že sme tu," uviedol najproduktívnejší muž tímu (osem bodov v piatich zápasoch). "Pomáha im to psychicky. Pomáha im to ostať nažive."
Namiesto toho, aby ich pocit zodpovednosti drvil, vyvolal v hokejistoch to najlepšie. Svoju misiu prijali a pochopili, čím všetkým môžu ľuďom doma urobiť radosť.
"Necítili sme tlak, ale motiváciu," uviedol útočník Artem Matejčenko, ktorý si v piatich štartoch pripísal sedem bodov. "Veď hokej je niečo, čo vieme robiť zo všetkého najlepšie. Tak sme chceli svetu ukázať, že aj v ňom môžeme byť dobrí."
Dvadsaťdvaročný mladík opustil Ukrajinu ešte pred vojnou a odišiel za rodinou do USA. Momentálne hrá tretiu divíziu univerzitnej súťaže za Manhattanville College v Harrisone v štáte New York. Na Ukrajine však ostali jeho prarodičia a mnohí ďalší príbuzní.
Jeho najbližší podľa jeho slov sledovali zápasy aj v momentoch, keď boli ich mestá pod paľbou. Podľa Matejčenka im hokej prinášal úľavu a šťastie.
"Dúfam, že týmto môžeme ľuďom na Ukrajine pomôcť," povedal. "Hádam si to užili, to bol náš sen aj cieľ."
Tí hráči, ktorí sa budú vracať na Ukrajinu, sa priamo doma chcú podeliť o nezabudnuteľné zážitky. Z toho, akí boli zomknutí. Aj z toho, aké dostali v Kanade prijatie. A nejde len o peniaze, ktoré pomohli vybrať, pretože výnimočne cenné sú aj trojtýždňové zážitky zo srdca kanadskej hokejovej kultúry.
"Pomôže nám to v ďalšom raste a môžeme mladým hráčom na Ukrajine ukázať, v čom sa môžu zlepšovať," povedal bek Andrij Grygorijev a Krivošapkin dodal: "Ukázali sme, že nič nie je nemožné. Hádam to inšpiruje deti k tomu, aby raz dokázali niečo veľké. To je naozaj príjemný pocit."
Toto všetko je pre budúcnosť ukrajinského hokeja len začiatok. Hlavne vo svetle vojny a ekonomických problémov budú môcť bojovať a pozornosť, ale Chrystyč napriek tomu tvrdí, že svojmu športu verí viac ako kedykoľvek predtým.
"Cítime nádej," tvrdí. "Keď vojna odznie, tak bude treba znova postaviť veľkú časť Ukrajiny, obnoviť infraštruktúru, zariadiť veľa vecí. Hokej bude existovať ďalej bez ohľadu na politiku. Nemôžeme čakať vládnu podporu a nedá sa spoliehať len na nich. Musíme si to odpracovať sami. Hokej je úžasný šport a miluje ho veľa ľudí. Preto je to teraz na nás."