Mikita sa navzdory osudu stal legendou

Keď v roku 1948 ako osemročný chlapec opúšťal svojich rodičov v Československu, vôbec netušil, ako bude vyzerať jeho nový domov u strýka a tety v Kanade. V utorok 7. augusta Stan Mikita odišiel na večnosť ako jedna z najväčších legiend kanadského národného športu.
Chlapec narodený ako Stanislav Gvóth v dedine Sokolče, ktorá neskôr zmizla kvôli budovaniu priehrady Liptovská Mara, zanechal v NHL odkaz, ktorý nikdy nezmizne.

Víťaz Stanley Cupu z roku 1961 je členom Siene slávy v Toronte, má štyri Art Ross Trophy a dve Hart Trophy. Pred halou United Center v Chicagu stojí jeho socha vedľa Bobbyho Hulla a basketbalovej legendy Michaela Jordana. Dodnes ho mnohí považujú za najlepšieho hokejistu, ktorý kedy hral za Blackhawks. Je klubovým lídrom v počte odohraných zápasov (1394), v asistenciách (926) a v bodoch (1467). Z hráčov narodených v Európe nazbieral viac bodov v NHL len Jaromír Jágr.

Podobne fascinujúce ako jeho čísla a trofeje je však aj cesta, ktorú musel Mikita prejsť, aby dosiahol hokejový vrchol.
Bez rodičov prišiel do nového sveta, prijal meno svojho strýka. Na ulici hrával hokejbal a hokej s chlapcami, ktorým najprv vôbec nerozumel. Kvôli východoeurópskemu pôvodu a zlej angličtine bol v škole často terčom šikany. Narástol len do výšky 175 centimetrov a nemal ani 80 kíl, ale aj tak sa najprv bil so stokilovými spoluhráčmi.
A väčšinou sa dokázal sám ubrániť, jeho rýchle päste mu zaistili povesť tvrdého bitkára. Aby sa presadil, hral za hranou pravidiel. V sedemdesiatzápasovej sezóne 1964-65 si vytvoril osobný rekord 154 trestných minút.
Potom prišiel zlom.
Sledujte najhorúcejšie novinky na Twitteri cez [@NHLsvk]
"Raz som prišiel domov po zápase proti New York Rangers a dcéra, ktoré vtedy mala asi päť rokov, ma vítala vo dverách a nadšene hovorila, že ju mamička nechala pozerať zápas v televízii," uviedol Mikita v Pioneers of Hockey. "Ale oci, prečo ťa ten pán v pruhovanom posielal preč od kamarátov? Ujo Bobby (Hull), ujo Phil (Esposito) a ďalší sedeli spolu a ty si musel byť sám," pýtala sa Mikitova dcérka.
"Ako som jej mal vysvetliť, že som na trestnej lavici, pretože som robil niečo zlé?" V sezóne 1966-67 už otecko zmúdrel a nazbieral len 12 trestných minút.
K veľmi dlhému zoznamu individuálnych trofejí tak v roku 1967 pridal aj Lady Byng Memorial Trophy pre gentlemana s vysokým herným štandardom a ako prvý hráč v histórii ju získal spolu s Hart Trophy a Art Ross Trophy. O rok neskôr to zopakoval.
V októbri 1980 vyvesili pod strechu chicagskej haly banner s číslom 21. "Keď sa Blackhawks rozhodli vyradiť ako prvé číslo práve to moje, bola to pre mňa veľká česť," povedal Mikita v dokumente Pioneers of Hockey. O tri roky neskôr, keď ho uvádzali do Siene slávy, už pôsobil ako golfový profesionál.

S Mikitovým menom sú spojené aj zásadné inovácie hokejového výstroja. Náhoda z neho urobila priekopníka zahnutej čepele. "Zasekol som hokejku o dvierka na striedačku, snažil som sa ju vytiahnuť, a keď sa mi to podarilo, videl som, že je ohnutá. Nahnevane som napálil puk a cítil som, že je to úplne iný pocit. Bobby Hull civel, keď strely lietali ako tryskáč," rozprával Mikita príbeh z roku 1963.
Časté zranenia hlavy ho zase inšpirovali, aby nosil špeciálnu prilbu, ktorej sa na ľade výrazne odlišoval od ostatných hráčov "Veľakrát som dostal ranu do hlavy a už ma to prestalo baviť."
Po konci hokejovej kariéry bol stále vnímaný ako jeden z najlepších hráčov v histórii NHL, uctievaný nielen v Chicagu, ale aj v mestách, kde strieľal súperom jeden gól za druhým.
Navzdory osudu sa stal legendou. S každou výzvou sa dokázal popasovať, každá ho nakoniec urobila silnejším. Prebojoval sa do NHL a stal sa v nej najlepším centrom svojej doby.

"Stan ukázal cestu mnohým ďalším hráčom. Bol to úprimný človek, ktorý si vydobyl obrovský rešpekt. Tvrdý a ostrý ako klinec, nikomu nič nedaroval. Ale vždy som vedel, že Stanovo srdce bolo na správnom mieste a jeho veľká časť patrila hokeju," uviedol bývalý brankár Glenn Healy, ktorý je dnes výkonným riaditeľom asociácie bývalých hráčov NHL. "Mal to, čo si nemôžete kúpiť. Rešpekt a úprimnosť."
Mikita doma nikdy neskladoval hokejové artefakty, ktoré by mu pripomínali jeho skvelú kariéru. Vždy hovoril, že si vystačí so svojimi spomienkami. Tie však pred niekoľkými rokmi postupne zmizli. Po dovŕšení sedemdesiatky uňho prepukla demencia s Lewyho telieskami, degeneratívne ochorenie mozgového tkaniva. Najprv začal zabúdať kľúče alebo mobil, neskôr nebol schopný trafiť autom domov. A stav sa zhoršoval.

"Jeho oči postupne vyhasínali. Stanova myseľ je kompletne stratená," povedala pre Chicago Tribune Mikitova manželka Jill v roku 2015.
Aj preto bol jeho odchod možno vyslobodením.
"Nie je to vždy tak, že ide o zlú správu," reagoval na Mikitovo úmrtie bývalý brankár Blackhawks a jeho spoluhráč Glen Hall. "Stan mal v posledných rokoch veľké bolesti a môže byť požehnaním, že už žiadnu bolesť necíti."
Mikita sa už teraz pozerá z hokejového neba na svojich nástupcov. A mnohých z nich určite inšpiroval aj jeho príbeh.