Hokejová omša. Dejiny sú zviazané s Canadiens

Zavítať počas sezóny do Montrealu a nejsť na hokejový zápas Canadiens je pre fanúšika športu strašná a neodpustiteľná chyba. Asi ako keby ste v Barcelone pohrdli návštevou Camp Nou, v Liverpoole bez povšimnutia prešli okolo Anfield a v Bostone ignorovali Fenway Park. 

Vidieť v akcii súčasných hráčov najúspešnejšieho klubu v dejinách NHL síce nemusí byť až také opojné, ale až v tamojšej aréne Bell Centre naozaj zistíte, že pre fanúšikov Canadiens je hokej skutočným náboženstvom. 

"Keď ma draftovali do Montrealu, tak som vôbec nevedel, že sú tam ľudia takí blázni do hokeja. Ale po prílete do Kanady mi začalo dochádzať, kde som sa to vlastne ocitol," uškŕňal sa útočník Tomáš Plekanec.

Jedinečná, fanatická, senzačná. Tak hráči aj fanúšikovia opisujú atmosféru na montrealských zápasoch. A verte, že presne taká je.  

"Prostredie, aké bolo v Montreale, možno zažijete len niekoľkokrát v  živote," spomínal na prvý ročník Canada Cupu 1976 bývalý útočník Vladimír Martinec. Československo vtedy v slávnej hale Forum, ktorá bola domovským stánkom Canadiens celých 70 rokov, senzačne vyhralo 1:0. 

"Montreal je nepochybne najlepšie miesto, kde sa dá hrať hokej," tvrdí aj český obranca Roman Hamrlík, ktorý pôsobil aj v Edmontone a v Calgary - zo svojich kanadských pôsobísk však dáva na piedestál práve štvorročné pôsobenie v Canadiens. 

Hromový pokrik "Go Habs Go!" je nakoniec počas zápasových dní počuť nielen v Bell Centre, ale aj v baroch a v nočných podnikoch v centre Mekky hokeja.

Miestni majú byť na čo hrdí. História mesta za posledných sto rokov je tu prepletená s Canadiens. Legendárni hráči Howie Morenz, Maurice Richard, Elmer Lach, Jacques Plante, Jean Beliveau, Guy Lafleur, Larry Robinson a mnoho ďalších majú na chodbách arény svoje podobizne, pri ktorých sa počas prestávok zbiehajú davy fanúšikov. 

Aj v kabíne súčasných Habs sú fotky bývalých hráčov, ktorí dozerajú na svojich nasledovníkov. Tomáš Plekanec tak mal nad sebou v šatni dlhé roky 'dozor' Franka Mahovlicha, Yvana Cournoyera, Kena Drydena a Jacquesa Lemairea...  

"Spojenie s históriou je tu ohromujúce. Oslavovali sa tu Stanley Cupy, takže fanúšikovia chcú, aby sa vyhrávalo pomaly v každom zápase," tvrdil Hamrlík.

Tu totiž hokejový duel nie je príležitosť na rodinný výlet a chrúmanie pukancov ako v niektorých amerických arénach. V Montreale je to udalosť číslo jeden. 

"Ľudia boli aj nahnevaní, keď nám to veľmi nešlo, ale zároveň dokázali výborne vycítiť, kedy nám môžu pomôcť," prikývol Plekanec. 

Najmä sobotné duely s Bostonom alebo s Torontom (a až do polovice 90. rokov aj s Quebecom) sú nezabudnuteľným zážitkom. 

"Na popoludňajšie zápasy chodí dosť ľudí s deťmi, ale večer to býva divokejšie. Fanúšikovia si pred zápasom dajú pár pív a potom je v hľadisku poriadny hukot," tvrdil dlhoročný montrealský novinár Zdeněk Matějovský. 

Najväčšia kanadská hala v NHL má momentálne kapacitu 21 302 divákov a neexistuje, aby nebolo vypredané. 

"Ale ľudia v Montreale boli takí blázni, že arénu vypredali, aj keď sme hrali v príprave tréningový zápas červených proti bielym," pripomenul Plekanec. 

Byť hráčom Montrealu však znamená aj zvládať veľký tlak. Hlavne keď sa nedarí, čo sa v posledných sezónach dialo pomerne často. 

[Viac o téme: Montreal verí, že Tatarovi vydrží forma]

"Miestne médiá sa potom snažia vo všetkom hľadať senzáciu. V novinách sa často riešia úplne hlúposti. Ak sa chcete sústrediť na hokej, tak sa od týchto vecí musíte odstrihnúť," naučil sa Plekanec. 

Keď to až tak nefunguje, pre hráčov nie je príjemné stretávať na v meste vyčítavé pohľady fanúšikov, ale horšie to paradoxne býva počas play off, keď v podstate nie je možné, aby hokejista vyšiel na ulicu. Kapucňa a čierne okuliare vám nepomôžu. 

"Vždy sa nájde niekto, kto od vás chce podpis alebo fotku. V obchodnom dome, v reštaurácii. Ale nedá sa to porovnávať s tým, keď sa hrá play off. To je lepšie sedieť doma, pretože ľudia tu z hokeja naozaj úplne šalejú," opisoval Plekanec.    

Najdlhšiu pauzu od posledného zisku Stanley Cupu síce stále predlžujú rivali Canadiens z Toronto Maple Leafs, trvá už 52 rokov. Ale v Montreale sú poriadne nervózni aj z dvadsaťšesťročnej absencie medzi šampiónmi.  

"Pred každou sezónou to počujete zo všetkých strán, že teraz, už, snáď, konečne...," povzdychol si hráč, ktorý vo farbách Canadiens odohral 984 duelov. Viac duelov zvládlo v histórii Montrealu len šesť hokejistov. V play off sa však Plekanec dostal najďalej do konferenčného finále. 

Výnimočnosť Montrealu je však aj v tom, že sa nachádza vo frankofónnej oblasti. Hovorí sa, že tréner, ktorý nezvládne francúzštinu, je v Canadiens už dopredu odsúdený na neúspech. 

Na prvý Stanley Cup čaká aj Bell Centre, ktoré sa začalo stavať tesne po poslednom montrealskom triumfe v júni 1993. Ešte dnes vyráža dych svojou veľkosťou, zalomenými tribúnami, gondolou pre médiá a skautov, ktorí tvoria akýsi prstenec zavesený pod stropom...

Štadión bol otvorený v roku 1996 a hneď v septembri akoby ho začarovali finálové zápasy World Cupu, v ktorých hráči USA porazili Kanadu. 

Nikde inde v NHL však história mesta nie je taká prepojená s hokejom. Násilnosti po suspendácii Mauricea Richarda v roku 1955 sa dostali do učebníc dejepisu, rovnako ako kolosálne oslavy Stanley Cupov na ulici sv. Kataríny za účasti stoviek tisíc ľudí. 

Poznať slávne mená, ktoré trofejami dláždili dejiny Montrealu, patrí k do základnej výbavy zapálených fanúšikov Canadiens. Tí zároveň netrpezlivo čakajú, až do galérie miestnych velikánov budú môcť zaradiť aj hráčov súčasného tímu. To však môže ešte nejaký čas trvať.