Desať rokov. Trvalo mi desať rokov, kým som prekonal všetky obavy a dospel k záveru, že už môžem pôsobiť ako hokejový novinár bez toho, aby som sa skrýval za maskou. Že môžem byť sám sebou. Teda priznať svoju homosexuálnu orientáciu.
Tento proces trval celú dekádu a neustále som sa sám seba pýtal, či som naozaj tým človekom, ktorý postupne zvládne urobiť všetky kroky k tomu, aby sa etabloval v prostredí, ktoré je predsa len známe ako konzervatívnejšie.
Aj keď som mal pocit, že už som v odbore etablovaný, tie otázky prichádzali znova a znova. Až do minulého leta.
Všetko sa zmenilo 19. júla 2021, keď Luke Prokop ako prvý hokejista s kontraktom v NHL urobil coming out. Keď som videl podporu, ktorú dostával a všetky pozitívne reakcie od hokejovej komunity, rozhodol som sa, že prišiel čas. Bol som pripravený. Posledná prekážka zmizla.
O dva dni neskôr som to oznámil rodine, priateľom a niekoľkým kolegom. Bolo to emočne vyčerpávajúce, ale následky boli vyslovene pozitívne. Za tridsať rokov života som nikdy nebol šťastnejší - a zároveň som si pripadal, že mám so svojimi najbližšími zrazu ešte bližší vzťah.
Už som necítil potrebu nič skrývať.
V istom zmysle slova je môj príbeh podobný ako príbehy ďalších ľudí, ktorí urobili coming out až vo chvíli, keď sa na to cítili pripravení. odlišuje ho fakt, že súvisí s hokejom - v dobrom aj horšom zmysle slova.
Tento šport milujem rovnako ako svoju prácu a viem, že čo sa týka diverzity a inklúzie, je tu stále veľa priestoru na zlepšenie. Fakt, že sú svoje príbehy ochotní zdieľať ďalší a ďalší členovia komunity, znamená krok k lepšiemu, ale nemôže sa to skončiť pri tom.
Aj preto píšem tento text. Nejde mi o to, aby som vzbudil záujem o svoju osobu, to mi naozaj nie je prirodzené. Chcem pridať svoj hlas k tým, ktorí mali odvahu na coming out v hokejovom svete.
Niektorí z vás namietnu, že ide o natoľko osobnú vec, že by som ju mal zdieľať len so svojimi najbližšími. Záleží však aj na inom faktore. Keď vidíte, že niekto dokázal podobnú vec a že sa mu potom v osobnom a profesionálnom živote darí ešte lepšie, tak sa začnete sami seba pýtať: "Tak prečo nie ja?"
Toto je dôležité. Aj preto, že v hokeji aj vo svete médií podobných vzorov veľa nenájdete. Luke Prokop bol mojím vzorom a ja zase dúfam, že môj príbeh pomôže hoci len jedinému človeku k tomu, aby sa začal cítiť sám sebou. Aby prijal to, kým je.
Ak by som ja osobne niečo podobné čítal za svojich študentských čias, tak by som možno oveľa viac uveril tomu, že môžem urobiť kariéru v tomto odbore bez toho, aby som sa musel skrývať. Možno by som ako dvadsiatnik neprepadal takým depresiám. Zoznam všetkých podobných 'možno' je veľmi dlhý.
Aby som bol úplne úprimný, tak si svojím druhým coming outom - tým verejným - nie som úplne istý. Priznávam, že som zvedavý na reakcie ľudí, s ktorými pracujem a ktorí ma už dlho poznajú. Zmení sa niečo v ich správaní a prístupe ku mne? Dúfam, že v roku 2022 sú už takéto otázky zbytočné.
Hlavne považujem za nevyhnutné, aby sa v športe táto diskusia rozbehla oveľa výraznejšie. Musíme sa neustále pýtať samých seba, prečo toľko ľudí pôsobiacich v tomto biznise musí žiť s tajomstvom. Musíme premýšľať o tom, ako zmeniť našu kultúru či ako byť otvorenejší. Ak tomu môj príbeh trochu pomôže, tak to bude veľká výhra - a na zvyšku nezáleží.
Neexistuje žiadne ospravedlnenie toho, aby sme žili v strachu a báli sa úsudkov druhých. Neexistuje dôvod, aby sa niekto desať rokov skrýval pred sebou samým. Neexistuje dôvod, prečo si z plných pľúc nezakričať: Som gay a som na to hrdý.
