Čoskoro štyridsaťšesťročný nezmar si teraz predĺži aktívne dni na domácom ľade v Kladne, ale v zámorí po sebe zanechal stopu, ktorá sa ani náhodou nedá vymazať. Poďme si preto pripomenúť význam dvadsaťštyriročného účinkovania českej legendy na zaoceánskych klziskách.
Stanley Cupy
V drafte mal šťastie. Z dnešného pohľadu prišiel v roku 1990 nepochopiteľne na rad až ako piaty, ale siahol po ňom klub, ktorý v sotva plnoletom čiernovlasom mládencovi videl veľkú budúcnosť.
V nabitom kádri Pittsburgh Penguins, kde okrem veľkého šéfa Maria Lemieuxa hrali aj Paul Coffey, Kevin Stevens alebo Mark Recchi, sa Jágr spočiatku presadzoval ťažko. Občas hral v štvrtej lajne. Nebol si istý, čo to kouč Bob Johnson na lavičke vlastne hovorí. Sem-tam si poplakal, chcel ísť domov.
Viac o téme: [Plekanec o odchádzajúcej legende: Jágr je hrdina]
Ale po príchode Jiřího Hrdinu z Calgary Flames sa karta obrátila. O štrnásť rokov starší krajan zasväcoval holobriadka do tajov kabíny. Často mu pomohol, ale občas sa aj ozval, keď sa mu na Jágrovom prístupe niečo nezdalo.
Aké bolo postavenie čísla 68 vo vtedajšej hierarchii tímu, pomerne presne ukazuje ôsme miesto v štatistikách play off 1991. Ale o rok neskôr to už bola úplne iná pesnička. Jágrov exkluzívny gól v úvodnom zápase finále proti Chicago Blackhawks bol ukážkou posunu, aký český mladík urobil. S 24 bodmi vo vyraďovacej časti už bol kľúčovou ofenzívnou silou tímu šampiónov 1992.