Najlepšie pasáže prejavov nových členov Siene slávy

V pondelok prebehlo slávnostné uvedenie šestice nových členov do Hokejovej siene slávy v Toronte za rok 2026.

V kategórii hráčov boli do Siene slávy uvedení Patrice Bergeron, Cindy Curley, Carey Price, Pekka Rinne a Keith Tkachuk. V kategórii osobností, ktoré prispeli k rozvoju hokeja (tzv. 'Builders'), sa rozrástla o Briana Burkea.

Pri tejto výnimočnej príležitosti všetci predniesli slávnostnú reč. 

Tu sú hlavné myšlienky z príhovorov jednotlivých osobností:  

KEITH TKACHUK: Dar hokeja

"Tak toto je asi prvýkrát, čo nejakého Tkachuka srdečne privítali v Toronte," hneď v úvode pobavil prítomných Keith Tkachuk.

V desaťminútovom prejave vzdal úctu mnohým bývalým spoluhráčom, trénerom aj funkcionárom, ktorí ho získali do tímu, vymenili inam a neskôr zase priviedli späť. 

"Keď som vyrastal v Bostone, tak som miloval tím Bruins a hokej sa stal mojím životom," pripomenul svoje pôsobenie na Bostonskej univerzite. Spomenul aj vplyv svojho bratranca, bývalého hráča NHL Toma Fitzgeralda. "Mne aj mnohým iným ukázal, čo je potrebné, aby sa človek stal dlhodobým lídrom a šampiónom v NHL."

Okrem iného priznal, že si vtedy vôbec nedokázal predstaviť, čo preňho bude znamenať, keď si ho v prvom kole draftu NHL v roku 1990 (z 19. miesta) vybral tím Winnipeg Jets.

"Vo Winnipegu som stretol svoju ženu Chantel," pripomenul Tkachuk. "A práve vo Winnipegu som aj prvýkrát pochopil a začal som si vážiť to, aká výsada je hrať v NHL."

Zvláštneho poďakovania sa od neho dočkal Joe Yannetti, skaut Jets pôsobiaci v Bostone. Ten v neho nestratil dôveru, aj keď si Tkachuk v draftovom ročníku zlomil členok a vynechal veľkú časť sezóny. 

"Našiel spôsob, ako zariadiť, aby si ma Jets vybrali v prvom kole a navždy tak zmenil môj život."

Za veľké šťastie považuje, že mohol hrať po boku Craiga Janneyho. Nielen vo Winnipegu, ale aj neskôr v tíme Phoenix Coyotes.

"Bol to jeden z najmenej sebeckých hráčov, akých som kedy stretol," vyzdvihol Tkachuk. "Dvakrát mi pomohol pokoriť métu 50 gólov."

Z Phoenixu Tkachuk zamieril do St. Louis.

"Práve tam sa naše životy navždy zmenili," pripomenul, že St. Louis sa pre jeho rodinu stalo trvalým domovom. Keith a Chantel tam vychovali svoje deti - dcéru Taryn a súčasných útočníkov tímu Florida Panthers Matthewa a Bradyho.

Vzdal hold aj svojim rodičom, otcovi Johnovi a matke Gerry.

"Tento večer patrí vám. Keby existovala nejaká sieň slávy pre rodičov, tak by ste do tej mojej boli uvedení už v prvom kole hlasovania," ocenil Tkachuk. "Obetovali sa, viedli ma životom a inšpirovali. Dnes večer som tu vďaka nim. Na mamu sa nemôžem ani pozrieť, pretože teraz plače a rozplakala by aj mňa."

CINDY CURLEY: Naplnená vďačnosťou

Keď poďakovala Sieni slávy a výberovej komisii, tak Curleyová zagratulovala ostatným novým členom a hlavne Bergeronovi.

"Ako celoživotná fanúšička Bruins som nesmierne hrdá, že tu môžem byť s tebou," povedala. "Nikdy som nečakala, že sa mi dostane takej pocty a som pohltená vďačnosťou."

Hokejku jej dal do ruky otec Geno, keď mala päť rokov. Naučil ju milovať hru rovnako, ako ju miloval on. 

"Možno o tom ani nevedel, že mi vtedy dal úžasný dar," pripomenula. "Správal sa ku mne úplne rovnako ako k mojim bratom, dával mi úplne rovnaké lekcie a mal na mňa úplne rovnaké nároky. Preňho - takže aj pre mňa a všetkých okolo nás - všetko bolo len o hokeji."

"Jednou z najväčších výsad môjho života bolo hrať na medzinárodnej scéne a reprzentovať svoju krajinu v tíme USA," uviedla Curley. "Napĺňa ma veľkou hrdosťou, že som nastúpila na niekoľkých majstrovstvách sveta aj na olympijskom turnaji."

"Hokej je výnimočná hra, ktorá mi dala oveľa viac, ako by som jej kedy mohla vrátiť. Ešte raz ďakujem mnohým ľuďom za mnoho vecí."

PEKKA RINNE: Nikdy sa nevzdať

Rinneho príbeh sa odlišuje od príbehov väčšiny ostatných členov Siene slávy. Nebol žiadny veľký talent, o ktorého by skauti bojovali. V roku 2004, keď bol vybraný ako celkovo 258. hráč v ôsmom kole draftu, vo svojom tíme dokonca nebol ani brankárskou jednotkou. 

Keď bývalý brankár Nashville Predators zhrnul svoju cestu z Kempele - "malého mesta v severnom Fínsku" - až do Siene slávy, venoval záver svojho osemminútového prejavu jednej rade.  

"Ak by som chcel niečo odovzdať mladým športovcom, ktorí sa dnes večer pozerajú, tak je to toto. Nemusíte byť najlepšie hodnotený talent. Nemusíte mať v mladosti všetko presne nalinkované. Vaša cesta nemusí vyzerať rovnako ako cesty ostatných - a tá moja určite taká nebola. Prídu prekážky. Budú chvíle, keď o sebe budete pochybovať. Aj to k tej ceste patrí. 

"Dôležité je, aby ste milovali to, čo robíte, boli ochotní na tom tvrdo pracovať, učili sa od ľudí okolo seba a nikdy sa nevzdávali," vyhlásil Rinne. "Všetkým, ktorí boli súčasťou mojej cesty, mojej rodine, spoluhráčom, trénerom, klubu Predators, fanúšikom v Nashville, priateľom vo Fínsku a všetkým, ktorí mi verili: táto pocta patrí aj vám. Ďakujem vám z celého srdca."

Medzi tých, ktorí mu pomohli dostať sa medzi vyvolených, patria aj jeho starší bratranci Jari a Miikka. Jari bol brankár a v období Rinneho dospievania aj jeho vzor.

"Keď som uvidel Jariho brankársky výstroj, tak som vedel, že chcem byť brankárom," povedal Rinne, ktorý tiež zaspomínal na svoje pôsobenie v nižšej juniorskej súťaži, kde hral ako vysoký a neobratný brankár. "Síce som mal veľké sny, ale cesta do NHL sa zdala v nedohľadne."

"Na moje prekvapenie si ma v roku 2004 v drafte vybral Nashville - v ôsmom kole ako celkovo 258. hráča. V auguste 2005 som podpísal svoju prvú zmluvu s Nashville Predators, bez toho, aby som tušil, že sa tým začína moja šestnásťročná kariéra v tejto organizácii. Nashville sa pre mňa stal niečím oveľa viac ako miestom, kde som hral hokej. Stal sa mojím druhým domovom."

PATRICE BERGERON: Viac ako len hra

Keď zagratuloval ostatným novým členom Siene slávy sa Bergeron zveril, že sa v myšlienkach často vracia k pocitu, keď si obúva korčule.

"Keď som dospieval, tak sa pre mňa hokej stal niečím oveľa väčším ako hrou," povedal Bergeron. "Na každej úrovni som mal príležitosť hrať, súťažiť a učiť sa, ale predovšetkým robiť niečo, čo som naozaj miloval."

"Nechápte ma zle, nebolo to vždy jednoduché. Počas prvého roka v organizovanom hokeji som sedával za bránkou, skladal som na seba puky a odmietal vstať. Jediný okamih, keď som sa pohol, bol ten, keď som zamieril k mantinelu za rodičmi, aby som sa im posťažoval, že ma bolia nohy z korčúľ," pripomenul Bergeron svoje začiatky. "Ale aj vtedy, keď som zliezol z ľadu, som im hovoril, ako veľmi ma to baví."

Bergeron uviedol, že mal šťastie na trénerov aj spoluhráčov v dorasteneckom hokeji, ktorí mu pomohli v rozvoji. Naučil sa, ako vyhrávať, prehrávať a prekonávať ťažké chvíle.  

"Predovšetkým som však pochopil, že hokej je hlavne o ľuďoch," podotkol Bergeron. "Priateľstvo, spomienky a hodnoty, ako sú tvrdá práca, tímová spolupráca a pokora, mi ostanú navždy."

"Na draft NHL (v roku 2003) som dorazil bez nejakých zvláštnych očakávaní. Keď si ma v druhom kole vybrali Boston Bruins, tak som vôbec netušil, že to bude začiatok neuveriteľnej cesty," uviedol Bergeron. "O niekoľko mesiacov neskôr som sa do tímu naozaj prebojoval a občas som sa musel štipnúť, aby som uveril, že je to pravda. Veď som sa zrazu prezliekal medzi Joeom Thorntonom a Martinom Lapointom a mohol hrať proti svojim idolom a vzorom Peterovi Forsbergovi a Joeovi Sakicovi."

Bergeron poďakoval aj mnohým ľuďom spojeným s tímom Bruins. Následne aj spoluhráčom a hlavne tým, s ktorým v roku 2011 získal Stanley Cup. Vyzdvihol z nich dvoch – Zdena Cháru a Brada Marchanda.

CAREY PRICE: Vytrvalá túžba a príležitosť 

Priceova cesta do Siene slávy sa začala v odľahlej komunite Anahim Lake v Britskej Kolumbii, ktorá má približne 1 500 obyvateľov. Brankár hovoril o svojej ceste do NHL a o obetách, ktoré priniesla jeho rodina, vďaka čomu napokon mohol odohrať 15 sezón v drese slávneho klubu Montreal Canadiens.

"Vlastne si ani nepamätám, že by som niekedy chcel byť niečím iným ako hokejistom," povedal Price. "Keď vyrastáte na takom odľahlom mieste, tak šanca, že sa vám to podarí, je bez neutíchajúcej túžby a príležitosti naozaj veľmi malá. Táto príležitosť si vyžadovala obete a teraz, keď som sám rodičom, chápem, ktorá z nich bola najväčšia. Bol to čas."

Price si okrem iného zaspomínal na detský sen: kráčať po červenom koberci a stretnúť sa s ďalšou legendou Canadiens, Patrickom Royom – človekom, akým sa chcel raz stať aj on sám.

"Chcel by som poďakovať organizácii Montreal Canadiens za to, že vo mňa verila a dala mi príležitosť skutočne si splniť detský sen," povedal Price. "Tento klub je plný ľudí s veľkým srdcom. Ďakujem všetkým, ktorí sú jeho súčasťou."

"A tým najväčším fanúšikom Habs – čo sú vlastne úplne všetci fanúšikovia Habs, ktorých som kedy stretol – ďakujem za lásku, ktorú ste mi prejavovali nielen na ľade, ale aj v meste. Vždy sa rád vraciam domov."

BRIAN BURKE: Život je zvláštny

Burke, bývalý univerzitný hokejista a hráč American Hockey League, vyjadril vďačnosť za svoje uvedenie do Siene slávy, do ktorej sa dostal aj napriek tomu, že v NHL neodohral ani jeden zápas.

"Keď mi prvýkrát zavolali z výberovej komisie, na chvíľu som zostal zaskočený," povedal Burke. "Nikto, kto začne v Minnesote hrať hokej ako trinásťročný, si nepovie: Raz budem v Sieni slávy – ibaže by bol idiot. Najskôr snívate o tom, že budete hrať stredoškolský hokej, čo sa mi podarilo – hoci len na jeden rok. Potom snívate o univerzitnom hokeji. Ten som hral po tom, čo som sa ako prvák prebojoval do tímu Providence College, hoci som miesto nemal dopredu isté. Následne snívate o získaní štipendia – a aj to sa mi splnilo."

Keď v druhom ročníku získal čiastočné štipendium, začal snívať o profesionálnom hokeji. Napokon strávil štyri roky na Providence College a dve sezóny v AHL, kde pôsobil v tímoch Springfield a Maine. V roku 1978 získal Calder Cup.

"Podpíšete zmluvu na 10 000 dolárov a potom hráte za Maine Mariners za 15 000 dolárov ročne. Následne vyhráte Calder Cup a potom ukončíte kariéru bez toho, aby ste niekedy odohrali čo i len jeden zápas v NHL... Poviete si: Tvoja hokejová kariéra sa skončila. Sieň slávy? Ani náhodou."

Burke sa do nej napokon predsa len dostal, aj keď úplne inou cestou.

"Život je zvláštny. Ako v ňom neustále napredovať?" zamyslel sa Burke. "Vďaka tvrdej práci, viere v seba samého a veľkej pomoci ostatných."