V NHL som dostal životnú šancu, ale nezvládol som ju

V sezóne 2026-27 vám na NHL.com/sk prinášame príbehy bývalých slovenských hráčov NHL. V sérii rozhovorov pokračujeme Jánom Lašákom, niekdajším brakářom Nashville Predators a hrdinom slovenskej reprezentácie.

--------------

Ján Lašák bol pri najväčších úspechoch slovenského hokeja. So zlatou generáciou získal tri medaily z majstrovstiev sveta IIHF, v roku 2002 sa stal svetovým šampiónom a ako prvý slovenský brankár sa predstavil v NHL.

V zámorí však odchytal iba šesť zápasov. Hoci si splnil detský sen, dnes priznáva, že jeho kariéra za oceánom sa mohla vyvíjať úplne inak.

"Keď moja šanca prišla, nebol som na ňu pripravený. Platilo to na tréningoch aj v zápasoch. Spoluhráči mi dávali najavo, že dostávam priveľa gólov. To všetko ma postupne zrážalo a uberalo mi sebavedomie. Nezvládol som to," povedal pre NHL.com/sk.

Napriek nenaplnenej zámorskej kariére sa zaradil medzi najúspešnejších slovenských brankárov. Dnes stojí na opačnej strane mantinelu a pomáha vychovávať novú generáciu. Verí, že Samuel Hlavaj aj Adam Gajan majú predpoklady presadiť sa v NHL.

Keď sa dnes obzriete za kariérou, kedy ste prvýkrát uverili, že by ste sa mohli dostať až do NHL?
"Keď som bol mladý, nemali sme toľko informácií o NHL ako dnes. Ani mi nenapadlo, že by som mohol klopať na jej dvere. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Ešte pred MS sveta hráčov do 20 rokov nič nenasvedčovalo tomu, že by sa moja kariéra mohla vyvíjať inak než u ostatných chlapcov na Slovensku."

V roku 1999 vás Nashville Predators draftoval v druhom kole zo 65. miesta. Ako si na to spomínate?
"Trochu by som sa vrátil k svetovému šampionátu dvadsaťročných. Cestoval som tam ako trojka, ale nakoniec som odchytal všetky zápasy a získali sme historickú bronzovú medailu. To bol pre mňa zlomový moment. Draft bol už dôsledkom toho, čo sa udialo predtým. Bol som na ňom osobne. Prileteli sme dva či tri dni vopred. Vtedy ešte neexistovali videohovory ako dnes. Absolvoval som osobné pohovory s tromi klubmi, ktoré mali o mňa záujem. Jedným z nich bol Nashville. Keď si ma vybral, zišiel som z tribúny k ich stolíku, dostal som dres a začali sa prvé gratulácie."

Stali ste sa prvým slovenským brankárom v NHL. Čo pre vás tento míľnik znamená dnes?
"Som na to hrdý, ale neprikladám tomu až taký veľký význam, pretože som sa tam neudržal. Napriek tomu som mal peknú kariéru. Spoznal som množstvo úžasných ľudí a veľa sa naučil. Keď sa však obzriem späť, poviem si, že je škoda, že sa to v NHL nepodarilo."

V NHL ste napokon odchytali šesť zápasov. Prečo podľa vás neprišli ďalšie príležitosti?
"V Nashville bol jednotkou Tomáš Vokoun, ktorý chytal neuveriteľne. V tom čase bolo bežné, že jednotka odchytala takmer celú sezónu, pokojne aj 90 percent zápasov. Keď moja šanca prišla, nebol som na ňu pripravený. Platilo to na tréningoch aj v zápasoch. Po tréningu som chodil do posilňovne, kde ma kondičný tréner poriadne drvil. Potom som mal ťažké nohy a ďalší tréning už nevyzeral dobre. Spoluhráči mi dávali najavo, že dostávam priveľa gólov. To všetko ma postupne zrážalo a uberalo mi sebavedomie. Nezvládol som to."

Mohla vás práve nevyspelosť pripraviť o dlhšiu kariéru v NHL?
"Určite. Mal som 22 či 23 rokov, keď sa moja kariéra v NHL lámala. Aj dnes je to pre brankára veľmi nízky vek. Nebol som na to mentálne pripravený."

V minulosti ste spomínali, že vám v zámorí chýbal mentor. Čo ste sa museli naučiť na vlastných chybách?
"Predovšetkým komunikovať s ľuďmi. Neboli sme naučení rozprávať sa s trénermi, pretože sme ich vnímali ako vzdialené autority. Druhou vecou bola osobnostná vyspelosť. Vychovávali nás tak, aby sme nevyčnievali. Pokora je dôležitá, ale človek musí ukázať aj vlastnú osobnosť. Keď sa nám nedarilo, mali sme tendenciu ľutovať sa. Chýbal nám niekto, kto by nás usmernil, pomohol nám a v prípade potreby aj pokarhal."

Na ktorý moment z vašich zápasov v NHL nikdy nezabudnete?
"Pamätám si zápas proti Detroitu. Naskočil som doň v jeho priebehu a približne do minúty sme hrali oslabenie o dvoch hráčov. Proti mne stáli (Nicklas) Lidström, (Brendan) Shanahan, Luc Robitaille, Steve Yzerman a Brett Hull. Pozrel som sa na nich a povedal si, že toto je niečo neskutočné. Samozrejme, rýchlo mi dali gól, ale bol to obrovský zážitok."

Verili ste, že vám titul majstra sveta z Göteborgu otvorí dvere k stabilnému miestu v NHL?
"Príležitosť prišla, ale vedel som, že v Severnej Amerike neprikladajú majstrovstvám sveta až taký veľký význam. Zaujímavé bolo, že trénerom Kanady bol tréner Predators. My sme Kanadu porazili vo štvrťfinále a on potom sledoval našu cestu až do konca šampionátu. Majstrovstvá sveta vám však automaticky nezabezpečia miesto v NHL. Je to dlhodobý proces."

Boli ste pri striebre v roku 2000, zlate v roku 2002 aj bronze v roku 2003. Čím bola táto generácia slovenských hokejistov taká výnimočná?
"Predovšetkým kvalitou. Mali sme obrovské množstvo hráčov v NHL. Človek sa ráno pozrel na výsledky a videl mená ako Pálffy, Šatan, Demitra, Handzuš, Stümpel, Bondra, Chára, Višňovský, Hossa či Gáborík. Mali sme obrovskú kvalitu a k tomu aj veľké srdce. Spoločnosť bola vtedy viac spojená, nebola taká rozdelená ako dnes. My sme chodili reprezentovať s hrdosťou."

Keď sa vrátime k Göteborgu 2002, je nejaký moment, o ktorom sa hovorí menej než o góle Petra Bondru vo finále?
"Pre mňa bol výnimočný semifinálový zápas proti Švédsku. Bol to duel, o ktorom som ako dieťa sníval množstvo nocí. Predstavoval som si, že raz budem chytať takéto veľké stretnutie, a ono potom prebiehalo presne podľa scenára, ktorý som si vysníval. Vtedy sa mi splnil sen. Odvtedy viem, aké dôležité je pre úspešného brankára snívať."

Čo vás najviac zaskočilo po návrate na Slovensko, keď ste sa stali majstrami sveta?
"Najprv asi to, koľko vydržím nespať a piť (smiech). Ale najkrajšie bolo sledovať ľudí. Videli sme, ako sa na námestiach stretávali aj takí, ktorí sa predtým možno nemali radi alebo mali medzi sebou spory. Zrazu si podávali ruky, spoločne sa fotografovali a predsudky išli bokom. Bolo krásne vidieť, že sme dokázali zjednotiť krajinu. Ľudia držali spolu."

Po zámorí ste pôsobili vo viacerých európskych kluboch. Kde ste sa cítili najlepšie?
"V každom tíme mi bolo svojím spôsobom dobre. Veľmi rád spomínam na Jokerit, Pardubice a ďalšie kluby, v ktorých som pôsobil. Veľa zábavy som zažil aj v Trenčíne. Ale Liberec bol pre mňa skutočným vrcholom."

V Liberci vám tento rok vyvesili dres pod strop arény. Čo pre vás táto pocta znamenala?
"Je to jedna z najväčších pôct, aké môže športovec dostať. O to viac si to vážim, že som v Liberci pôsobil len tri a pol roka. Bolo to krásne obzretie za tým, čo som tam zažil a ako som sa snažil pracovať pre klub. Táto pocta má pre mňa aj veľmi silný osobný rozmer. Môj otec vtedy oslavoval narodeniny a bolo to naposledy, kedy som ho videl živého."

Ako ste sa počas kariéry vyrovnávali s konkurenciou a tlakom na brankárskom poste?
"Bol som brankár, ktorý potreboval dôveru. Miloval som situácie, keď tím stál a padal na mne. Keď som cítil, že celé mužstvo nesiem na pleciach, chytalo sa mi najlepšie. Vedel som, že je to moje miesto a musím si ho obhájiť. Keď som však mal veľmi silnú konkurenciu, strácal som sebavedomie. Nikdy som nebol extrémne sebavedomý človek. Ľudia si myslia, že keď niečo vyhráte, sebavedomie príde automaticky. Tak to nefunguje. Sebavedomie je zručnosť, ale aj stav osobnosti."

Dnes sa venujete výchove slovenských brankárov. Ako vyzerá vaša práca mimo zápasov a tréningov?
"Našou hlavnou úlohou je vychovávať talentovaných brankárov. S kolegami zastrešujeme ich rozvoj. Napríklad pripravujeme kemp, na ktorom bude približne 30 brankárov. Riešime nominácie, komunikujeme s reprezentačnými trénermi brankárov aj s klubmi. Rozprávame sa o výbere hráčov do jednotlivých mládežníckych reprezentácií. Veľa času trávim telefonovaním a konzultáciami. Keď má niektorý brankár problém, snažíme sa ho riešiť. Je to množstvo práce, ktorú fanúšik bežne nevidí."

Nedávno ste sa vrátili do Nashvillu, kde sa kedysi začala vaša kariéra v NHL. Aké bolo opäť vstúpiť do prostredia Predators?
"V klube ešte pracuje jeden človek z mojej éry a stretol som aj bývalého lekára. S predstaviteľmi klubu som strávil približne štyri hodiny. Bolo to veľmi poučné. Pozrel som si, ako funguje ich videoanalýza, ako pripravujú brankárov na súperových útočníkov, ako analyzujú nájazdy a streľbu. Chcel som si porovnať, ako tieto veci robíme my na Slovensku a ako ich robia v NHL, pretože to je najvyššia úroveň."

Čo konkrétne vás pri práci brankárskych trénerov Nashvillu zaujalo? Objavili ste niečo, čo by ste chceli preniesť na Slovensko?
"Zistil som, že naše postupy sú veľmi podobné. Veľká pozornosť sa dnes venuje sledovaniu puku, práci očí a pohybu hlavy. My sa týmto veciam venujeme tiež. Adam Gajan bol napríklad v Kanade s naším trénerom u špecialistu, ktorý sa na tieto detaily zameriava. Takéto poznatky už máme aj na Slovensku. V Nashville sme sa rozprávali aj o Juuse Sarosovi, o jeho výkonoch a o tom, ako hľadať detaily, ktoré mu môžu pomôcť byť ešte lepším. Videl som dva zápasy a v akcii štyroch brankárov NHL. Každý mal trochu iný štýl. Niektorí zostávajú hlbšie v bránke, iní sú aktívnejší a viac vychádzajú proti strelcom. Bolo to veľmi zaujímavé. Predovšetkým to beriem ako vzdelávanie. Všetci sa snažíme rozširovať svoje schopnosti a vedomosti. Táto návšteva mi umožnila porovnať naše postupy s tým, čo sa robí na najvyššej úrovni."

Samuel Hlavaj a Adam Gajan sa snažia presadiť v NHL. Ako hodnotíte ich aktuálny vývoj?
"Samo má za sebou výbornú olympiádu a teraz čaká na farme na svoju príležitosť. Zatiaľ má dobré výsledky, čo sa týka výhier a prehier. Je to víťazný typ brankára. Vidíme, že jeho kolegovia dostávajú pozvánky do NHL, takže čakám, kedy príde rad aj na Sama. Adam Gajan si zase prechádza skúsenosťou, ktorú potrebuje. Klub ho poslal do nižšej súťaže, aby odchytal veľa zápasov. To je štandardný postup. Cesta do NHL je veľmi dlhá a náročná. Je ťažké sa tam dostať a ešte ťažšie sa tam udržať."

Ako často ste s nimi v kontakte? Voláte im po každom zápase alebo sa ozývate najmä vtedy, keď sa im nedarí?
"Nepíšeme si po každom zápase. So Samom sme si písali minulý týždeň a trochu sme sa doberali. Musím mu poslať nejaké fotografie z Nashvillu, z barov, aby mi závidel. S Adamom si telefonujeme približne každé dva či tri týždne. Pri Samovi je to už trochu iné. Pozná prostredie, vie, čo ho čaká, a nepotrebuje, aby som mu stále niečo vysvetľoval. S Adamom sme riešili napríklad jeho preradenie do ECHL. Rozprávali sme sa o tom, prečo sa to deje a ako to má vnímať. Je mladší, ale zároveň je veľmi dobre nastavený."

Majú podľa vás Hlavaj a Gajan predpoklady stať sa stabilnými brankármi NHL?
"Myslím si, že Samo má na to, aby bol dobrým brankárom NHL. Gajan má všetky predpoklady. Má výborné fyzické parametre a z hľadiska techniky korčuľovania je výnimočný. Obaja majú šancu. Adam je mladší a má ešte viac času na rozvoj. Treba však zdôrazniť, že cesta je veľmi tŕnistá. Máme aj ďalších mladých brankárov, ktorí môžu v blízkej budúcnosti prekvapiť, či už Samuel Hrenák, alebo Michal Prádel."