Porážky? To najdôležitejšie už mám, hovorí Holaň

V rámci iniciatívy 'Hockey Fights Cancer' (Hokej proti rakovine), ktorá každý rok pripadne na november, v tomto mesiaci prinášame niekoľko textov venujúcich sa tejto citlivej a významnej téme. Jedným z veľkých príbehov so šťastným koncom je svedectvo Miloša Holaňa, ktorý sa úspešne vyliečil z leukémie v období, keď bol obrancom Mighty Ducks of Anaheim. S bývalým špičkovým českým hokejistom sa vraciame k jeho kariére, diagnóze, liečbe i jeho 'životu po živote', do ktorého trénerské remeslo neodmysliteľne patrí.

Svojim zverencom na druhý deň po zápase väčšinou nedáva voľno. Ani vtedy, keď je reprezentačná prestávka. V sobotu však Miloš Holaň urobil výnimku a vyhlásil: Štyri dni prázdnin! Tak veľmi ho potešila piatková výhra nad Spartou Praha, ktorá pre jeho Vítkovice znamenala opevnenie na druhom mieste tabuľky českej extraligy.
On sa cez víkend vybral relaxovať na hory, svoje voľno si užil vo valašských Veľkých Karloviciach. A mohol byť maximálne spokojný.
Ostravskému tímu pod taktovkou trénera Holaňa sa tento rok na jeseň nesmierne darí. Po 19 odohraných zápasoch má na druhom mieste päťbodový náskok pred Olomoucom a pred ním sú už len silné Pardubice. V zápase s papierovo silnou, ale aktuálne trápiacou sa Spartou, za ktorú však nastupujú aj niekoľkí navrátilci z NHL ako Vladimír Sobotka, Josef Kořenář či Michal Kempný, Vítkovice predviedli výkon plný nebojácnosti, pohybu, nasadenia a dôrazu.

A na inokedy vážnej tvári ich trénera, ktorý chvíľami na striedačke v emóciách lomcoval rukami či vášnivo debatoval s rozhodcami, sa začal objavovať spokojný úsmev.
Pritom nechýbalo veľa a na tejto striedačke mohol stáť niekto úplne iný. Pred 26 rokmi visel život Miloša Holaňa na veľmi tenkom vlásku.
Písal sa rok 1995, keď vtedajšiemu obrancovi Mighty Ducks of Anaheim objavili leukémiu.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Dá sa povedať, že Miloš Holaň mal šťastie v nešťastí. V období, keď sa v jeho tele rozbiehalo zhubné bujnenie bielych krviniek, bol hokejistom NHL. Hoci vtedy ešte neexistovala dnešná celoplošná iniciatíva Hokej proti rakovine, preventívne zdravotné testy už boli na relatívne vysokom leveli.
"Musím povedať, že u nás by mi to nezistili, pretože takéto kontroly tu v lige vtedy neboli. Takže vďaka tomu, že som hral v NHL, kde sme mali každý rok podrobné prehliadky na vysokej úrovni, mi na to prišli včas," má v tom jasno Holaň.
Odchovanec Vítkovíc prišiel do NHL ako majster Československa s trenčianskou Duklou v roku 1992 a finalista posledného ročníka federálnej ligy (1992-93) s Vítkovicami, za ktoré v 53 zápasoch nastrieľal 35 gólov a nazbieral 68 bodov. Ako najlepší obranca domácej súťaže. Najlepší hráč play off. Aj ako držiteľ Zlatej hokejky 1993 pre najlepšieho hokejistu sezóny.
Najprv hral za Philadelphia Flyers, ktorí ho však 'cepovali' predovšetkým v záložnom tíme v Hershey. V sezóne 1993-94 odohral v American Hockey League 27 zápasov s 29 bodmi (7+22) a za Flyers ich dostal len osem (s bilanciou 1+1). V ďalšej sezóne, keď v NHL až do januára prebiehala výluka, nastrieľal v 55 dueloch za Hershey 22 gólov a nazbieral 49 bodov. Pozvánka do Philadelphie napriek tomu neprišla a Holaň sa rozhodol vrátiť do Európy, pričom sa cez telefón pohádal s generálnym manažérom Flyers, slávnym Bobbym Clarkom.
Ledva prišiel domov do Ostravy, Clarke mu volal znova, aby mu oznámil, že ho vymenili do Anaheim Ducks.

"Tento trejd bol pre mňa ako príchod do raja. Ducks mi dali šancu, bolo tam nádherné prostredie, tréner Ron Wilson sa na mňa spoliehal a nechal ma hrať môj štýl hokeja," spomína.
Kariéra českého beka sa zdala byť na vzostupe, v skrátenom ročníku odohral 25 zápasov s 10 bodmi(2+8).
Všetko bolo zaliate kalifornským slnkom...
A v jednom okamihu sa všetko zmenilo.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Po nástupe do prípravného kempu pred sezónou 1995-96 absolvoval obsiahle zdravotné testy. O dva dni neskôr prišla správa, že má v krvi zvýšený počet bielych krviniek.
"Vtedy som sa tým ešte vôbec nezaoberal. Nepovažoval som to za nič nezvyčajné ani zvláštne," spomína Holaň.
Potom ho však poslali na odber kostnej drene. A diagnóza, ktorá prišla asi o dva týždne neskôr, znela neúprosne: chronická meocytická leukémia.
"V priebehu chvíle sa mi zmenil život. Prevrátil sa úplne naruby."
Do základnej časti Holaň napriek tomu normálne naskočil. Odohral v nej 16 zápasov s bilanciou 2+2. Mimo ľadu však medzitým prebiehala oveľa dôležitejšia bitka.
Bitka o život.
"V čase, keď som ochorel, ešte iniciatíva (Hokej proti rakovine) v celej lige nebola, ale Ducks sa v tom smere vtedy veľmi angažovali. Hlavne tým, že urobili obrovskú kampaň na darcovstvo kostnej drene," s vďakou spomína Holaň.
"Je veľa ľudí, ktorí sú chorí, ale nedá sa to takto zviditeľniť ako u ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom známi. Vďaka tomu, že hokejisti sú nejaké celebrity, ktoré tie choroby majú tiež, tak sa to dá zviditeľniť a ľudia na tú kampaň reagujú. Myslím si, že je to dobrá myšlienka robiť takú osvetu a pomáhať ľuďom, pretože tých prípadov je veľmi veľa. V poslednom čase mi to pripadá, že je to normálna choroba a týka sa to úplne všetkých," myslí si.
"Ja som bol vtedy dosť mladý. Predtým som sa tou chorobou nejako nezaoberal, myslel som si, že takú vážnu chorobu nikdy dostať nemôžem. Teraz, keď som starší, mám cez 50, štyri deti a rodinu, tak to vnímam úplne inak. Som rád, že sa chorým takto pomáha. Pretože keby to vtedy Anaheim neurobil, tak by sa ten darca možno ani nenašiel. Vtedy sa to rozbehlo naozaj vo veľkom, išlo to do Českej republiky, register sa výrazne rozširoval a ja som za to len rád. Aj kvôli ostatným chorým."
Vďaka tejto masívnej kampani pre Holaňa pomerne rýchlo našli darcu kostnej drene. 4. januára 1996, len štyri mesiace po stanovení diagnózy.
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Holaň bol profesionálny hokejista plný sily, v záťažových testoch mal vždy dobré výsledky. Dodnes nikto netuší, z akých príčin práve uňho prepukla rakovina.
"Doktor skúmal, či to neboli napríklad následky jadrovej havárie v Černobyle v roku 1986. Alebo či za to nemohla stresová situácia vo Philadelphii, kde som veľa nehral, na čo som nebol zvyknutý, nevedel som jazyk, takže tam bolo veľa stresu," hovorí bývalý špičkový obranca. "Ale žiadny lekár vám nepotvrdí a na sto percent nezistí, z čoho to je. Vysvetlili mi to tak, že každý človek má v sebe nejaký zárodok rakoviny a závisí od okolností, či sa rozvinie, alebo nie."
12. februára 1996 Holaň nastúpil na liečenie do špecializovaného centra pre boj s rakovinou v Pasadene, ktorému dali názov City of Hope (Mesto nádeje). Ešte päť dní predtým navštívil domáci zápas proti Toronto Maple Leafs (1:2). V ňom za Anaheim po trejde s Winnipeg Jets prvýkrát nastúpil Teemu Selänne, ktorého bratranec tiež ochorel na leukémiu.

"Zvládneš to," povedal mu hviezdny fínsky útočník.
Holaň mal aj tak čierne myšlienky. Aj keď sa dokázal donútiť k tomu, aby prevládli tie optimistické.
"Ja som bol v tom období dosť mladý a dovtedy mi nikdy nič nebolo. Nemal som ani vážne zranenie a chorobu už vôbec nie. Vtedy nebola tá osveta, vnímalo sa to skoro tak, že rakovina rovná sa smrť," opisuje Holaň. "Z toho dôvodu som mal hrozný strach, ale nepripustil som si to, že by som na tom mal byť takto. Až keď sa začali ožarovania a chemoterapie, tak som zistil, že je zle a že to nie je len tak."
Transplantáciu kostnej drese podstúpil pod vedením doktora Stephena J. Formana 22. februára. Tento deň odvtedy každý rok oslavuje ako svoje druhé narodeniny, presne dva mesiace pred tými skutočnými. Podľa tých nových má 26 rokov.
"Mám narodeniny dvakrát za rok. To sú také životné momenty, ktoré sa nedajú zabudnúť. So svojou najbližšou rodinou to prežívam dvakrát za rok," hovorí.

Dodnes má aj talizman, ktorý ho vtedy sprevádzal počas celej liečby - malého hrošíka.
"Mám ho schovaný pre šťastie. Na zápasy ho nenosím, mám ho na svojom mieste. Aj teraz po päťdesiatke. Mám to s tým spojené a na niečo verím, takže si to tak nechám dovtedy, kým budem na svete."
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
Následná liečba priniesla mnohé komplikácie. Predlžovala sa, lepšie dni sa striedali s veľmi ťažkými stavmi. Nakoniec sa však Holaň zase postavil na nohy a po vyliečení sa dokonca pokúsil o návrat do NHL.

Dlho naberal fyzičku aj kilogramy, ktoré mu po absolvovaní náročnej liečby spadli na 70, ale v roku 1998 sa pred novou sezónou pokúsil presadiť v kempe Ducks.
Napriek viac ako dvojročnej pauze sa mu to takmer podarilo. Dostal sa medzi posledných siedmich bekov, ale miesto v zostave nakoniec nevybojoval.
Vrátil sa domov do Ostravy a začal hrať za Vítkovice. V českej extralige zvládol necelé dve sezóny v drese materského tímu a Třinca, v 40 dueloch dal deväť gólov a pripísal si 26 bodov. Kariéru zakončil v roku 2000 v nemeckom Freiburgu.
Aj po skončení hráčskej kariéry však ostal pri hokeji. Pracoval ako európsky skaut pre Anaheim, v roku 2000 začal trénovať vítkovických juniorov a od roku 2004 bol asistentom v tamojšom extraligovom tíme dospelých.
Postupne trénoval v Nórsku, na Slovensku, v Rakúsku, na Ukrajine i v Bielorusku. V Česku viedol Spartu, Mladú Boleslav, Pardubice i prvoligovú Porubu. V roku 2020 sa vrátil do Vítkovíc ako hlavný tréner a pôsobí tam dodnes.
"Som hokejový fanatik, trénerstvo ma úplne pohltilo a za tých 18 rokov, čo to robím, mám určité veci, ktorým verím. Hlavne svojej práci, svojim schopnostiam, svojmu vzdelaniu a tomu, že nemôžem zaspať na vavrínoch. Určite však už oveľa lepšie znášam prehry," opisuje, ako sa pozmenený pohľad na svet o po vyliečení rakoviny odzrkadľuje aj na jeho trénerskej praxi.
"Kedysi som to niesol veľmi ťažko, ale vďaka tej chorobe, ktorá sa mi stala, to vnímam inak. Aj keď sú tu nervy, vypätie a obrovské emócie. V minulosti som o tom rozmýšľal aj dva alebo tri dni po prehranom zápase a dnes je to maximálne ten deň do polnoci. Potom si to zase zosumarizujem, o čo vlastne ide. Je to šport, patria k nemu výhry a patria k nemu aj porážky. Vždy si poviem: To najdôležitejšie teraz mám a to je zdravie."
xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx
V období vlastnej liečby Holaň zistil, aké dôležité je šírenie osvety. Včasná diagnóza. Aká dôležitá je podpora pacientov od ľudí zvonku - od tých najbližších až po úplne cudzích. Aké dôležité sú príbehy úspešne vyliečených.
Aj on sa preto dodnes snaží pomáhať, navštevovať nemocnice a chodiť na besedy. V Česku však nemal dobré skúsenosti, takže sa v charitatívnej činnosti za účelom vyberania peňazí pre chorých už radšej neangažuje.
"Musím povedať, že som mal veľmi zlú skúsenosť. Keď som sa vrátil do Česka, angažoval som sa v tých charitách a snažil som sa v tomto smere pomáhať, ale zistil som, že sa na tom veľa ľudí priživuje a peniaze miznú. Takže som tomu potom prestal veriť, nechcel som s tým spájať svoje meno a robiť si hanbu," hovorí s trpkosťou v hlase.
"Keď sme vyberali peniaze na hokejovom zápase a potom sa to stratilo ani neviem kde. Alebo keď som vydal svoju knižku a chcel som za výťažok kúpiť pre nemocnicu v Olomouci, kam som sa po návrate domov chodil liečiť, televízie do všetkých izieb na onkologickom oddelení, ale pán, ktorý vydal tú knihu, to vytuneloval. A ja, aby som pred tou nemocnicou nevyzeral zle, tak som to potom kúpil zo svojich peňazí..."

Vzhľadom na tieto skúsenosti sa snaží pomáhať skôr svojou osobnou prítomnosťou. "Keď ma niekam pozvali, v nemocnici alebo nejakej organizácii, pred dvomi či tromi rokmi ešte pred covidom, tak som vždy rád prišiel. A vždy som o tom rád hovoril, pretože to pre mňa bola obrovská inšpirácia, keď som videl vyliečených ľudí, ktorí rozprávali, čo ich čaká alebo ako to vyzerá," hovorí Holaň.
"Niekto sa o tom možno nechce rozprávať, ale mne to nevadilo, to som sa naučil v Amerike. Pretože ja som sa z toho dostal aj vďaka tomu, že tam bola väčšia osveta ako u nás. Každý druhý rok navštevujem City of Hope. Tam keď človek vidí tie tisícky ľudí, doktor Forman ma tam vyhlásil pred davmi ľudí a ten aplauz bol obrovský," hovorí.
"Dnes som 26 rokov po transplantácii a to je práve to inšpiratívne pre súčasných pacientov - to povzbudenie, keď vidia človeka, ktorý sa tam vyliečil a žije kvalitný život."
Svojím silným príbehom Holaň inšpiruje nielen chorých, ale aj zdravých ľudí. Vrátane svojich vlastných zverencov v kabíne Vítkovíc.
"Kvôli covidu sme teraz s tímom dva roky nič nepodnikali. Verím, že sa teraz s naším PR manažérom zase niečo chystá. Ja však chlapcom vždy v dobrom hovorím, aby si vážili zdravie a strážili životosprávu. Pretože keď som ja bol v ich veku, tak som tomu vtedy neprikladal veľkú váhu," hovorí.
"K tej skúsenosti aj tak musí dospieť každý sám, ale pre tých chlapcov je dobré, keď si z mojich úst vypočujú, že zdravie a rodina sú v živote najdôležitejšie."