Spomienky na mamu Fehérváryho inšpirujú dodnes

V rámci iniciatívy 'Hockey Fights Cancer' (Hokej proti rakovine), ktorá každý rok pripadne na november, v tomto mesiaci prinášame niekoľko textov venujúcich sa tejto citlivej a dôležitej téme. Martin Fehérváry v mladom veku kvôli rakovine prišiel o mamičku. Slovenský obranca Washington Capitals o tom porozprával pre NHL.com/sk.

Už keď mal deväť rokov, zažil najťažšie obdobie v živote. Martin Fehervary ako malý chlapec stratil mamičku, ktorá podľahla rakovine pľúc. Jednou z najdôležitejších opôr, ktorá mu pomohla prekonať bolesť a postaviť sa znova na nohy, bol v tom smutnom období hokej.
"Hokej a rodina," spomínal obranca Washington Capitals pre NHL.com/sk.
"Bolo to naozaj ťažké, pre celú rodinu. Najťažšie to však mal určite otec. Za tri roky mu na rakovinu zomrela babka, mama aj manželka. Ostal úplne sám s tromi malými deťmi. Musel sa s tým naučiť žiť a postarať sa o nás všetkých. Musel dať dokopy prácu, čas s nami a vôbec to nemal ľahké. Má môj obrovský obdiv," upozorňuje jeden z hŕstky slovenských bekov, ktorí majú aktuálne pevné miesto na súpiske tímu NHL.
"Bola to ťažká strata. Mne osobne asi najviac pomohol hokej, keďže som väčšinu času trávil na tréningoch a vtedy som na to nemyslel. Určite bolo jednoduchšie myslieť na hokej ako na to, čo sa stalo. Pre celú rodinu to bolo náročné."

\\\\\\\\\\\\\\\\\\\\
Hokej a rodina, to boli u Feherváryovcov vždy spojené nádoby. Už keď ako päťročný začínal na korčuliach, jeho rodičia sa spolu s ďalšími angažovali vo vzniku hokejového klubu Svište. Bol to projekt tých, ktorí boli nespokojní s vedením bratislavského Slovana. Klub, ktorý založila mama ďalšieho mladého hokejistu Adriana Hosťovecká a z liahne ktorého pochádza napríklad aj súčasný útočník Calgary Flames Adam Ruzicka, pôsobil v rôznych mestách: od Bratislavy cez Pezinok až po Trnavu. Neskôr hral mládežnícke súťaže až na Južnej Morave - bez podpory hokejového zväzu.
O to viac sa do jeho činnosti, cestovania, trénovania i administratívy museli zapájať rodiny mladých hráčov.

A o to viac táto blízka komunita prežívala chorobu Gabiky Fehérváryovej.
"Počas víkendov som chodil do rodín spoluhráčov. Brali ma lyžovať a občas ma vozili na turnaje. Snažili sa nám všemožne pomáhať," spomína Fehérváry.
Dodnes si dobre pamätá, ako jeho mamina bojovala so zákernou chorobou. "Viem, ako hrozne jej bolo. Cítil som sa kvôli tomu zle, ale vždy som bol šťastný, keď ma prišla vyzdvihnúť zo školy. Viem, že jej nebolo dobre, ale o to viac som si tieto momenty vážil. Rovnako ako keď sa prišla pozrieť na moje zápasy. Vedel som, že je chorá, ale napriek tomu prišla. To boli pre mňa dôležité chvíle."

Aj preto, že hokej bol v živote malého Martina veľmi dôležitý. Chytil ho takmer okamžite. Na ľade chcel byť čo najviac, rád súťažil a chcel byť zo všetkých najlepší.
"Odmalička ma hokej veľmi bavil. Rád som trénoval, rád som sa zlepšoval a rád som bol vždy najlepší. Často som si išiel zatrénovať aj sám. Proste ma to napĺňalo. Keď som mal voľný čas, vždy som išiel trénovať," tvrdí hokejista, ktorý niečo zdedil po oboch rodičoch.
"Väčšina ľudí mi hovorí, že sa na mamu dosť podobám. Povahovo mám asi niečo z obidvoch. Mamina bola veľký dobrák, otec je taký súťaživý typ a oboje v sebe určite mám."
Okrem hokeja však prepadol aj rybárčeniu, ktoré je preňho dodnes vítaným relaxom.
"Venoval som sa tomu úplne odmalička. Keď sme boli malí, ako rodina sme chodili na rôzne aktivity. Na ryby sme tiež chodili spolu aj s maminou a so súrodencami," hovorí.
"Potom som mal s rybami väčšiu prestávku. Keď zomrela, bol som vo veku, keď som začal mať kvôli hokeju menej času, veľa som trénoval. Na veci na rybárčenie neboli ani finančné prostriedky. Otec nemal čas na to, aby ma na ryby odviezol. Vrátil som sa k tomu, až keď som si urobil vodičák a mohol som chodiť sám. Bavilo ma to vždy, ale vtedy som mal možnosť znova začať a ostalo mi to doteraz."

V októbri Fehérváry oslávil 23. narodeniny, ale dodnes živo spomína na roky, keď bol ešte chlapec. Na dobu, keď jeho mamina ešte žila.
"Moje prvé roky života boli super. Ako malé dieťa som mal skvelé detstvo, veľa času som trávil u babky na dedine, kam som chodieval cez víkendy. Cez týždeň som bol v Bratislave a väčšinou som bol na štadióne. Ako rodina sme spolu trávili veľa času. Chodili sme na lyžovačky a iné spoločné akcie," opisuje stredný z troch súrodencov, ktorý má dodnes pevný vzťah so starším bratom Gabrielom a mladšou sestrou Monikou.
"Ak mám byť úprimný, tak na maminu spomínam dosť často. Mal som s ňou veľmi dobrý vzťah, bol som taký mamičkovský typ. Mám staršieho brata a mladšiu sestru, ale ja som bol na maminu nalepený asi najviac," hovorí obranca Capitals.

"Mamina ma v hokeji dosť podporovala. Podporovala nás vo všetkom, čo sme robili. Bola naozaj pozitívny človek. Keď otec nemohol alebo bol preč, vstávala ráno na tréningy. Chodila na zápasy so mnou, ale aj so starším bratom, ktorý tiež hral hokej. Podporovala nás úplne vo všetkom," tvrdí.

"Keď mamina ešte žila, otec nebol až tak často doma. Väčšinu času trávil v práci, takže sa o nás starala hlavne mamina. Varila nám a upratovala. S tromi malými deťmi to určite nemala jednoduché. Bola taký flegmatik. Samozrejme, že vedela aj vybuchnúť, ale väčšinou bola dobre naladená, máločo ju rozhodilo a vždy myslela pozitívne."

Po maminej smrti sa rodina v zármutku ešte viac zomkla. "Všetkých nás to zocelilo a spojilo. Doteraz máme celá rodina veľmi dobrý vzťah," tvrdí.
"Keď som na Slovensku, stretávame sa prakticky stále. S otcom, s bratom aj so sestrou, ale aj s babkou z maminej strany a s jej rodinou. Keď som na Slovensku, snažím sa ich pravidelne navštevovať. Často si voláme aj teraz, keď som v Amerike. Vzťah máme určite dobrý, táto vec nás zjednotila. Neviem, či by to bez tej tragédie bolo horšie alebo lepšie. Odmalička sme boli vedení k tomu, aby sme si jeden druhého vážili a pomáhali si. Tak je to doteraz."
Je logické, že malý Martin sa po ťažkej strate ešte viac upäl na ostatných príbuzných. A od 14 rokov aj na agenta Lukáša Havlíčka, ktorý mu pomohol odísť do Švédska.

"Veľkú úlohu zohrali babka s dedkom, u ktorých som trávil veľa času, tety a strýkovia, ale aj môj agent, ktorého mám od štrnástich rokov," pripomína Fehérváry. "Aj on ma strašne veľa naučil a doteraz s ním komunikujem prakticky každý deň. Riešime spolu úplne všetko a bol ako môj druhý otec. S rodinou mi veľmi pomohli. Bolo tam viacero ľudí, ktorí mi pomáhali a na nikoho nezabúdam."

Keď pred tromi rokmi ako dvadsaťročný zamieril do Ameriky, tak to už preňho nebol žiadny veľký šok. Ťažko totiž vyvediete z miery chlapca, ktorý svoju samostatnosť vlastne 'trénoval' už od svojich siedmich rokov, keď sa jeho mama liečila na rakovinu a otec bol doma na tri deti sám. A zdokonalil ju v 14, keď odišiel hrať hokej do švédskeho Malmö.

"Určite to na mňa malo veľký vplyv. Pamätám si, keď mamina ochorela a otec nám to oznamoval. Povedal nám, že si budeme musieť viac pomáhať a odvtedy sme pomáhali aj v domácnosti, pretože dovtedy robila všetko mama. Ak mám povedať pravdu, tak sme dovtedy my ani otec nerobili prakticky nič. Keď potom odišla, museli sme si pomáhať navzájom, mali sme nejaký režim a celkom sme to zvládli," spomína Fehérváry.

"U mňa to osamostatnenie prišlo skôr, keďže som v štrnástich odišiel do Švédska. Bolo to také spontánne. Samozrejme, že som chcel hrať hokej a doma ma v podstate nič nedržalo," hovorí hokejista, ktorému zohnal angažmán v dorasteneckom tíme Malmö práve jeho nový agent Havlíček.

"Mal som štrnásť rokov, mal som vidinu hrať hokej a dostal som možnosť ísť hrať do Švédska. Povedal som, že jasné a ani som si to veľmi neuvedomoval. Myslím si, že otec, mama a neskôr aj otcova priateľka ma dobre pripravili na to, aby som úplne samostatne žil v zahraničí," hovorí Fehérváry.
Vo Švédsku potom ako teenager zažil naozajstnú školu predčasnej dospelosti. "Na začiatku to bolo náročné, ale strašne veľa ma to naučilo. Musel som si začať riešiť veci úplne sám, v štrnástich rokoch som musel všetko riešiť ako dospelý človek," upozorňuje.
"Samozrejme, že mi aj veľa ľudí pomohlo. Nebolo to jednoduché. Najväčšia bariéra bola asi jazyková, pretože som ešte nevedel dobre po anglicky. Často som sa nevedel dohovoriť, ale po prvom roku to už išlo samo, zvykol som si na to a bolo to fajn."

Keď si ho potom v druhom kole draftu 2018 Capitals vybralo ako celkové číslo 46, hral v tom úlohu aj fakt, že vo Švédsku dobre zvládol odlúčenie od domova. Fakt, že sa o seba dokáže dobre postarať, mu pomohol aj v adaptácii na nové prostredie a na zámorský hokej.

Ten si v prvom roku vyskúšal predovšetkým na farme v American Hockey League - za Hershey odohral prvé dve sezóny s výnimkou šiestich duelov vo Washingtone v ročníku 2019-20. V minulej sezóne sa už natrvalo usadil v NHL, v 79 dueloch za Capitals dal osem gólov, nazbieral 17 bodov a skončil s číslom +15 v hodnotení plus/mínus ako jeden z najlepších nováčikov v lige.

Sobotný zápas s Colorado Avalanche prebehne na štadióne Capitals ako Hockey Fights Cancer Night, večer v rámci akcie Hokej proti rakovine.
V podobný večer pred rokom sa Fehérvárymu dokonca podarilo skórovať: 14. novembra vo vlastnom oslabení otvoril skóre duelu Pittsburgh Penguins, ktorý jeho tím vyhral 6:1. Bol to jeho druhý gól v NHL.

Po zápase potom napísal na svoj účet na Instagrame: 'Ten bol pre teba, mami! Veľmi mi chýbaš. #hockeyfightscancer.'
"Bolo to pre mňa veľmi emotívne. Ale je super, že NHL robí také veci," chváli washingtonský obranca iniciatívu ligy, ktorá prebieha počas celého novembra naprieč všetkými 32 klubmi a vedením súťaže.

"Som veľmi rád, že podporujú všetkých týchto ľudí, lebo sám viem, aké je to pre tie rodiny náročné. Je to strašná choroba a neželal by som to ani najväčšiemu nepriateľovi. Som rád, že sa NHL takto angažuje a snaží sa pomôcť rodinám, ktorých postihla rakovina. Je to fajn a som rád, že aj ja mám možnosť nejakým gestom tieto rodiny podporiť," hovorí Fehérváry.

"Je výnimočné, že môžeme pomôcť rodinám a ľuďom, ktorí bojujú s rakovinou. Motiváciu mám v každom zápase rovnakú a chcem ho odohrať čo najlepšie. Pre nás aj tých ľudí, ktorým môžeme pomôcť, je to však predsa len výnimočná noc. Nezabúda sa na to a všetci držíme spolu."