Chára a ďalšie príhovory nových členov Siene slávy

Do Hockey Hall of Fame bolo v nedeľu prijatých osem nových členov.

Zdeno Chára, Jennifer Botterillová, Brianna Deckerová, Duncan Keith, Alexander Mogilnyj a Joe Thornton sa dočkali mimoriadnej pocty za hráčsku kariéru, Jack Parker a Daniele Sauvageauová v kategórii budovateľov.

Všetci - až na Mogilného, ktorý sa na ceremoniáli nezúčastnil - mali v pondelok pri prijatí do Siene slávy príhovor.

Tu je to najlepšie, čo od nových členov zaznelo:

ZDENO CHÁRA: Za to, že som tu, vďačím Lidströmovi

Aj keď hrali na tej istej pozícii, tak asi nemohli byť odlišnejší. Zdeno Chára a Nicklas Lidström typovo predstavujú hráčske protipóly.

Švéd bol stelesnením jemnej a kontrolovanej hry s ladnými pohybmi a vedel, kedy šliapnuť na plyn a kedy radšej pribrzdiť. Slovenský obor Chára bol naopak hrozbou a symbolom zastrašovania.

S výškou 206 centimetrov Chára priťahoval pozornosť od chvíle, keď vošiel do šatne a ešte väčšiu, keď vstúpil na ľad. Kvôli jeho mohutnej postave a obrovskému dosahu súperi museli zmeniť spôsob, ako sa dostať do útočného pásma. Celý čas boli navyše plní obáv, že by ich mohol jednoducho poslať k ľadu.

Práve Lidström v pondelok odovzdal Chárovi plaketu, ktorá mu veľký okamih bude navždy pripomínať.

"Mal som veľké šťastie, že som mohol v 90. rokoch sledovať Michaela Jordana a potom Lancea Armstronga," vyhlásil Chára. "Bolo to veľmi inšpiratívne."

"Keď však príde reč na hokejistu, ktorý ma skutočne inšpiroval - aj keď som vedel, že som úplne iný hráč - tak to bol Nick Lidström. Vždy som sa snažil implementovať niektoré jeho schopnosti do svojej hry."

"Takže ti ďakujem za to, že som tu."

Chára okrem iného vyzdvihol aj niektorých svojich spoluhráčov z Boston Bruins, s ktorými v roku 2011 vyhral Stanley Cup.

"Keď sme vyhrali Stanley Cup, ale aj mnoho ďalších rokov v tom období sme mali zohratú partiu. Bola to skupina hráčov, ktorí nechceli jeden druhého sklamať. Obetovali sme svoje telá, každý dobre poznal svoju úlohu, postavili sme sa jeden za druhého a odmietli sme sklamať hráča, ktorí bol vedľa vás."

JOE THORNTON: Teraz je čas oslavovať

Thornton v emotívnom prejave rozprával príbehy, utieral si slzy z očí a všetkým vyčaril úsmev na tvári.

Povedal, že keď bol naposledy v Hokejovej sieni slávy, tak sa zúčastnil na svadbe rodičov Brenta Burnsa, vtedajšieho spoluhráča zo San Jose Sharks.

"Nemyslel jsem si, že ma sem ešte niekedy pozvú," podotkol Thornton. "Ale teraz som tu a tentoraz už ostávam navždy."

Pripomenul aj to, že v detstvo preňho existovalo len jedno ročné obdobie: hokejová sezóna. Predstieral, že je Gordie Howe, Bobby Orr, Wayne Gretzky, Johnny Bower a Mario Lemieux. Chcel byť ako Pat LaFontaine, Cam Neely, Eric Lindros, Steve Yzerman a mnoho ďalších.

"Chcem poďakovať všetkým tým velikánom za to, že mi nastavili latku a stvorili vo mne sen, aby som bol ako oni. Už v mladom veku som sa okamžite zamiloval do hokeja. Naučil ma, aké dôležité je bratstvo. Naučil ma, aké dôležité je priateľstvo."

Pobavil aj spomienkou na triumf v drese Kanady na olympijskom turnaji 2010 vo Vancouveri.

"Pamätám si, ako som odchádzal z arény, pozrel som sa doľava a uvidel som nahú ženu na zadnom sedadle motorky, ako máva kanadskou vlajkou. Potom som sa pozrel na svoju tehotnú manželku a povedal som: Som hrdý na to, že som Kanaďan."

Poďakoval aj manželke Tabee a deťom.

"Vďaka, že si to so mnou ťahala. Užívam si každý deň. Smejem sa. Premýšľam. Plačem. To všetko kvôli tebe."

"Ale teraz je už čas na večierok a ideme oslavovať. Všetkým vám ďakujem. Milujem vás."

DUNCAN KEITH: Za snom nemôžete ísť sami

Keith zahájil svoj prejav rozprávaním o tom, že keď bol chlapec, tak ho mama zobrala na tréning a potom odišla na dvanásťhodinovú zmenu do opatrovateľského domu. Dojatý bol aj vtedy, keď poďakoval Trentovi Yawneymu, svojmu prvému trénerovi v Chicago Blackhawks, a hovoril o radosti z hokeja v Chicagu počas svojej cesty k trom Stanley Cupom v priebehu šiestich sezón (2009-10, 2012-13, 2014-15).

Potom však dojal k slzám aj Joea Thorntona, keď hovoril o svojom synovi Coltonovi.

"V súčasnosti mám najradšej hokejové momenty s mojím synom Coltonom a jeho spoluhráčmi doma v Pentictone," uviedol Keith. "Cesty na zápasy, turnaje, skoré rána. Vidieť hru jeho očami mi pripomenulo, o čom tento šport naozaj je: o radosti, prepojení a o tom, že si súčasťou tímu, ktorý je dôležitejší ako ty sám. Ďakujem ti, Colton. Dokázal si, že som sa do tejto skvelej hry znova naplno zamiloval."

"Hokej mi dal viac, ako som si dokázal predstaviť. Nebolo to však víťazstvami ani triumfami, ale boli to ľudia, ktorí sa stali mojimi bratmi, tréneri, ktorí mi verili, koučovia, ktorí nás udržiavali zdravých. Rodina, ktorá za mnou stála pri vzostupoch aj pádoch, pretože to je to, čo vám táto hra dáva, s ktorými idete do boja. Ľudia, ktorí sa stanú vašou rodinou."

"Preto hokej vždy bude tímovou hrou. Nemôžete ísť za snom sami. Sami nezdvihnete pohár a sami nezískate zlatú medailu."

"Teraz budem znieť ako starý chlap, ale môj odkaz pre každé dieťa znie: Tvrdo pracujte, buďte pokorní a pamätajte si, že kde je vôľa, tam je cesta."

ALEXANDER MOGILNYJ: Skorý ranný telefonát

Mogilnyj síce nebol osobne prítomný na ceremónii, ale poslal video.

Aj keď musel čakať dlhšie, ako niektorí očakávali, tak mal zo správy o svojom prijatí v júni veľkú radosť. Vzhľadom na časový rozdiel medzi Torontom a Ruskom ho však telefonát zastihol veľmi skoro ráno.

"Viete, že nemám rád skóre ranné budenie... Ale keď som o tretej ráno videl na telefóne predvoľbu 416, krásne hlasy, na ktoré som tak dlho čakal a zaznelo 'Ahoj Alex', tak som vedel, že sa stalo niečo výnimočné," pripomenul Mogilnyj. "Bol som z toho taký nadšený, že som sa ani nedokázal vrátiť do postele."

Následne priblížil, že mal dve možnosti.

"Hovoril som si, či si urobím kávu, alebo si nalejem dobre vychladenú ruskú vodku," povedal Mogilnyj. "Tak hádajte, čo som urobil. Máte pravdu - káva v tej chvíli nebola to, čo som si vybral."

Mogilnyj poslal aj poďakovanie do všetkých klubov, v ktorých hral - Buffalo Sabres, Vancouver Canucks, New Jersey Devils a Toronto Maple Leafs. Rovnako ako ich fanúšikom.

JENNIFER BOTTERILLOVÁ: Prečo nie ty?

Botterillová vyrastala vo Winnipegu a mala sen, že bude reprezentovať Kanadu na olympiáde.

Ten sen začala snívať, keď navštevovala dom svojej babičky a na stene videla fotografie svojej matky Doreen, ako reprezentuje Kanadu v rýchlokorčuľovaní na olympijských hrách v rokoch 1964 a 1968.

"Ukázala si mi, že je to možné, ukázala si mi, že môžem mať veľké sny už v mladom veku," odkázala Botterillová matke. "Mohla som si ťa predstaviť, ako reprezentuješ svoju krajinu na olympiáde."

Sama však stále premýšľala o tom, či to bude možné aj v ich prípade.

Jedného dňa, keď mal 15 rokov, však obed s jej otcom Caleom navždy zmenil jej pohľad na svet, keď sa jej spýtal, čo je jej najväčší sen.

"Povedala som mu, že by som si raz veľmi rada zahrala hokej za Kanadu na olympiáde, ale nie som si istá, či je to možné. On sa pozrel cez stôl a povedal: A prečo nie? Keď tam môže byť niekto iný, tak prečo by si to nemohla byť ty? Na niečo také skrátka váš pohľad na vec úplne zmení."

BRIANNA DECKEROVÁ: Skutočná odmena

Deckerová povedala, že je poctená, vďačná a stále sa zdráha uveriť tomu, čo sa stalo. Poďakovala ostatným členom Siene slávy, výberovej komisii a správnej rade hokejovej Siene slávy.

"Hokej mi dal veľmi veľa," uviedla Deckerová. "Dal mi celoživotné priateľstvo, nezabudnuteľné spomienky a teraz aj túto neuveriteľnú poctu. Nikdy som nehrala kvôli oceneniam, ale tento okamih pre mňa znamenal celý svet, pretože reprezentuje skutočne všetkých ľudí, ktorí ma celý čas podporovali."

"Každý mladý hráč, ktorý sníva o tom, čo je možné, by mal vedieť, že nejde o to, koľko gólov strelí alebo koľko zápasov vyhrá. Skutočnou odmenou sú ľudia, ktorých stretnete, vzťahy, ktoré získate, a charakter, ktorý si vybudujete."

JACK PARKER: Od basketbalistu do Siene slávy

Bývalý tréner Boston University Parker by sa k hokeju možno nikdy nedostal, keby nebolo jeho dvojčaťa Boba.

"Vyrastal som v basketbalovom meste, takže som bol basketbalista," spomínal Parker. "Bob nebol ani jedno, ale skrátka oznámil, že sa stane hokejistom."

Potom pripomenul jedny Vianoce, ktoré pomohli všetko zmeniť.

"Dostal som basketbalovú loptu a tenisky. Bob dostal profesionálne hokejové korčule, profesionálnu hokejku Northland a ešte dres Gordieho Howea s číslom 9 na zadnej strane a okrídleným kolesom na prednej strane. Pozrel som sa pod ten stromček a povedal som si, že robím zlý šport."

Potom Jack začal Boba všade nasledovať. Keď prišli na strednú školu, tak si Jack všimol, že väčšina detí, s ktorými sa stretával, patrí do hokejového tímu.

"Chcel som s tými chlapcami tráviť čas," povedal Parker. "A bolo rozhodnuté - budem hokejista."

Keď v pondelok vkročil na scénu, tak ešte stále nechápal, čo nakoniec v hokeji dosiahol.

"Aby som povedal pravdu, tak je to neuveriteľná pocta, tak presahuje hranice mojej predstavivosti. Chcel by som zablahoželať ostatným, ktorí sme prijatí. Keď tu s vami tak sedím, tak znova premýšľam, čo tu vlastne robím."

DANIELE SAUVAGEAUOVÁ: Sila záporov

Sauvageauová, ktorá ako trénerka aj generálna manažérka formovala kanadskú ženskú reprezentáciu, je prvou prijatou ženou do Siene slávy v kategórii budovateľov.

Ako pripomenula, tak 'nie' nikdy nebrala ako odpoveď.

"Keď sme s bratom Sylvainom chceli ísť hrať súťažne hokej, tak mi bolo povedané, že on môže hrať, ale ja nie. Prvá vec, ktorú som vyslovila, bolo: Tak ako môžem pomôcť? Oni povedali: Vidíš tie fľašky? Mohla by si ich naplniť vodou a priniesť ich na lavičku."

"Rodičia ma naučili, že keď sa pred vami zatvoria dvere, tak skrátka musíte nájsť cestu. Keď mi 24. júna o 13:22 zavolali, tak som si takmer myslela, že je v izbe duch a hovorí mi skvelú správu, že som bola uvedená do Siene slávy. Všetky odpovede typu 'nemôžete hrať, nemôžete trénovať, nemôžete robiť toto a tamto' sa v tom okamihu rozplynuli."