Slafkovský: Hrám viac do tela a s tým prichádzajú góly

Jednotka draftu 2022 Juraj Slafkovský aj vo svojej tretej sezóne v Montreal Canadiens píše exkluzívny blog pre NHL.com/sk, v ktorom sa s čitateľmi delí o svoje zážitky zo života v Kanade a z diania na ľade. V ďalšej epizóde opisuje svoj zber bodov aj to, ako si návštevu v Montreale užili obe jeho staré mamy.

Od chvíle, keď sa NHL po turnaji 4 Nations Face-Off zase rozbehla, sa cítim dobre. Po štrnástich zápasoch mám osem gólov a spolu trinásť bodov – predtým som aj ja cítil, že to nebolo také, aké by som si to predstavoval, ale potom som sa rozhodol hrať fyzickejšie, viac do tela a vyšlo to.

Padlo mi tam pár gólov, čo samozrejme veľmi pomohlo môjmu sebavedomiu. Mám aj oveľa viac striel na bránku a myslím si, že to vychádza aj z fyzickej hry. Vďaka nej sa mi otvára viac priestoru a času, zrazu som častejšie v lepšej pozícii. Navyše som sa v poslednom období nesnažil toľko prihrávať na miesta, odkiaľ môžem strieľať. V minulosti som namiesto strely hľadal spoluhráčov a to je ďalšia zmena.

Ukážkou bol určite môj gól proti Coloradu. (Nick) Suzuki si na ľade pýtal puk, ale ja som cítil, že sa predo mnou otvára priestor na strelu. Mohol som to mu to prihrať, pretože bol voľný, ale rozhodol som sa vystreliť a vyšlo to.

Momentálne mám na konte 16 gólov a chcel by som to dotiahnuť na dvadsiatku. Samozrejme, že chcem výhľadovo dávať viac gólov, ale na dvadsať som sa dostal už minulý rok a chcem, aby zo mňa bol konzistentný strelec. Preto by bol v kariére dobrý krok, keby som dvadsiatku zopakoval.

Do Montrealu sa za mnou nedávno vybrali obe staré mamy – otcova mama Žofia aj druhá babka Alica. Obidve už majú viac ako sedemdesiat rokov, boli prvýkrát v zámorí a bolo to skvelé. Keď som sa ich spýtal, či sa im to páčilo, tak len povedali: Neuveriteľné. To, čo zažijete na hokeji v Montreale, totiž nezažijete nikde inde na svete. Doma síce sledujú každý zápas, ale v televízii a na štadióne je to niečo úplne iné.

Keď vyrážali do Bell Centre, tak som im automaticky zaobstaral môj dres. To je vec, o ktorej človek ani nemusí premýšľať. Boli tu päť dní a my sme potom odleteli do New Yorku: niekoľkokrát som ich zobral na večeru a inak im mesto ukázal otec, pretože náš program je predsa len nabitý. Videli prístav, downtown, previezli sa metrom… Som veľmi rád, že sa im to páčilo a ja som si to tiež užil. Bolo to pre mňa naozaj výnimočné.

Keď sme teraz hrali na ľade St. Louis Blues, tak sme sa na chvíľu stretli aj s Daliborom Dvorským – dobre sa poznáme zo Slovenska, ako chlapci sme spolu hrali aj v jednom mládežníckom výbere. Nemali sme čas poriadne sa porozprávať, ale zaželal som mu veľa šťastia. Ide mu to naozaj dobre a ešte má všetko pred sebou. Pre Slovensko je skvelé, že máme ďalšieho hráča v NHL.

V St. Louis sme prehrali 1:6, takže sa nám skončila šesťzápasová séria výhier. Ale najdôležitejšie je, že sa stále držíme na postupovom mieste. Celý rok hovoríme o tom, že by sme chceli byť v hre – a naozaj sme, čo je skvelý pocit. Musíme ďalej bojovať a dotiahnuť to dokonca, pretože play off je náš hlavný cieľ. Je skvelé hrať na konci marca a v apríli zápasy, v ktorých o niečo ide. Všetci si to užívame a o tom je hokej.

Niekde vzadu v hlavách pochopiteľne máme, že na Východe je to poriadne tesné a že potrebujeme každý bod. Musíme ich pozbierať čo najviac, takže sa sústredíme len na ten ďalší zápas. Skočíte na ľad a chcete vyhrávať bez ohľadu na to, čo sa deje okolo.

Veľmi nám pomáhajú aj fanúšikovia. Keď som bol v Montreale v Bell Centre draftovaný ako jednotka, tak to bol krásny pocit – ale toto je oveľa, oveľa lepšie. Na drafte to bolo super, ale keď ste priamo na ľade alebo napríklad zo striedačky počúvate chorály, tak je to naozaj úžasné. Bell Centre je podľa mňa najlepší štadión nielen v NHL, ale na celom svete.

Niekedy však musí ísť hokej nabok. Ako keď sa pred týždňom môj spoluhráč Brendan Gallagher dozvedel, že mu zomrela mama. Je šialené, čo všetko sa v živote môže stať, ale bohužiaľ to nezmeníme. Aj on hovorí, že jeho mama sa na nás pozerá zhora. Teraz všetci zaňho aj za jeho mamu ešte viac bojujeme.

Keď totiž Gallyho vidíme, ako každý deň trénuje a stále je skvelý spoluhráč bez ohľadu na to, čo sa deje v jeho osobnom živote, tak makáme aj preňho. Od chvíle, ako sa to stalo, nám v každom zápase niečím prispel - a človeku vždy okamžite napadne, čím všetkým si musel prejsť. Je to veľmi emotívne a pre nás všetkých to predstavuje extra motiváciu.