Meszároš: Dnes by som už niektoré veci urobil inak

V sezóne 2026-27 vám na NHL.com/sk prinášame príbehy bývalých slovenských hráčov NHL. V sérii rozhovorov pokračujeme Andrejom Meszárošom, niekdajším obrancom piatich klubov zámorskej ligy.

--------

Kedysi bránil najväčšie hviezdy NHL, dnes sleduje hokejové kroky vlastného syna a na ľade ho už len tak neuvidíte. Andrej Meszároš si po skončení kariéry užíva predovšetkým rodinný život, no od hokeja sa úplne neodstrihol. Na roky strávené v zámorí spomína rád, hoci priznáva, že niektoré rozhodnutia by dnes urobil inak.

"Snažil som sa nastúpiť na každý zápas, aj keď som mal zdravotné problémy. Dnes by som to už takto nerobil. Zranenia si treba poriadne doliečiť, pretože človeka to neskôr aj tak dobehne. Presne tak, ako to dobehlo mňa," priznal bývalý slovenský reprezentant v rozhovore pre NHL.com/sk.

Rodák z Považskej Bystrice odohral v NHL 645 zápasov základnej časti, v ktorých nazbieral 238 bodov. Obliekal dresy piatich klubov, už vo svojej druhej sezóne sa s Ottawa Senators prebojoval do finále Stanley Cupu, Slovensko reprezentoval na troch zimných olympijských hrách a v roku 2004 získal s Duklou Trenčín majstrovský titul.

"Bol som mladý, bola to iba moja druhá sezóna a myslel som si, že sa mi ešte podarí zahrať si finále Stanley Cupu," povedal o play off 2007. "Lenže už sa mi to nikdy nepodarilo."

Po skončení hráčskej kariéry ste zostali pri hokeji. Ako dnes vyzerá váš bežný deň?
"Hlavne sa venujem rodine. Syn hráva hokej, začal hrať aj golf a v zime radi lyžujeme. Okrem toho som členom Senátu profesionálneho hokeja Disciplinárnej komisie Slovenského zväzu ľadového hokeja. Sledujem dianie v extralige, posudzujeme zákroky, podnety a rozhodujeme o trestoch. Občas robím aj podcasty, takže sa rozhodne nenudím."

Ako ste sa dostali do disciplinárnej komisie a ako funguje rozhodovanie o trestoch?
"Ivan Ďatelinka tam končil a oslovili ma, či by som to nechcel skúsiť. Navrhli ma a kluby to následne schvaľovali. Začal som v marci a od novej sezóny pokračujem ďalej. Sme tam traja a každý má na starosti určité veci. Každý podnet však konzultujeme spoločne. Nikto nerozhoduje sám, pretože každý môže mať na situáciu iný pohľad. Spolupracujem s Petrom Ševčíkom, ktorý bol rozhodcom, a Tomášom Strémym, ktorý je predsedom senátu a zastrešuje právnu stránku. Samozrejme, niekedy počúvame aj kritiku a niektorým klubom sa naše rozhodnutia nepáčia. Snažíme sa však byť féroví a nikomu nenadržiavať."

Vráťme sa na začiatok vašej kariéry v zámorí. V roku 2004 vás draftovali Ottawa Senators a následne ste sa zaradili medzi najlepších nováčikov NHL. Ako si na toto obdobie spomínate?
"V roku 2004 som získal titul s Duklou Trenčín a keďže v NHL prišla výluka, odišiel som hrať juniorskú súťaž do Vancouveru. Vancouver Canucks nehrali, takže veľa fanúšikov chodilo na zápasy Vancouver Giants. Mali sme návštevy 7-8 tisíc divákov, niekedy aj viac. Po roku v juniorskej súťaži som prišiel do kempu Ottawy a vybojoval som si miesto v prvom tíme. Odohral som štyri zápasy v nováčikovskom kempe, šesť prípravných stretnutí a nakoniec si ma nechali. Nikdy v živote som neodohral ani jeden zápas v AHL. Od začiatku som bol v prvom tíme a v NHL som vydržal desať rokov."

Ottawa mala v tom období mimoriadne silné mužstvo. Daniel Alfredsson, Jason Spezza, Dany Heatley, Zdeno Chára či Dominik Hašek. Aké bolo prísť ako mladý obranca do takejto kabíny?
"Keď sa na to spätne pozriem, mali sme naozaj výborný tím. Zaujímavé bolo aj to, ako sa mi otvorila cesta do zostavy. Ottawa vtedy vymenila Mariána Hossu a obrancu Grega de Vriesa do Atlanta Thrashers za Danyho Heatleyho. Tým sa uvoľnilo jedno miesto v obrane. Prišiel som do kempu, dostal príležitosť a podarilo sa mi ju využiť. Byť v takom mužstve bolo niečo výnimočné."

Už v druhej sezóne ste si zahrali finále Stanley Cupu proti hokejistom Anaheim Ducks. Ako ste ako mladý hráč prežívali prehru a verili ste, že sa do finále ešte vrátite?
"Určite som tomu veril. Prvý rok bol z môjho pohľadu perfektný, hoci sme vypadli v druhom kole play-off. Potom odišiel Zdeno Chára do Boston Bruins, nezostal ani Dominik Hašek, ale mužstvo sa doplnilo a dokázali sme postúpiť až do finále. Samozrejme, po prehre boli aj slzy. Plakali sme všetci. Vtedy som to však ešte nevnímal tak, ako sa na to pozerám dnes. Bol som mladý, bola to iba moja druhá sezóna a myslel som si, že sa mi ešte podarí zahrať si finále Stanley Cupu. Lenže už sa mi to nikdy nepodarilo. Až postupom času som si uvedomil, aké náročné je vôbec dostať sa do finále. Prehrali sme 1:4 na zápasy. Škoda, že sme to nedotiahli do konca."

Po Ottawe ste hrali za kluby Tampa Bay Lightning, Philadelphia Flyers, Boston a Buffalo Sabres. Kde ste sa cítili najlepšie a ktoré obdobie považujete za najúspešnejšie?
"Veľmi rád spomínam na Ottawu. Boli to moje začiatky v NHL, hokej sa vrátil po výluke a v Kanade vládla obrovská eufória. Navyše sme sa dostali do finále Stanley Cupu, takže mám odtiaľ nádherné zážitky. Výborne som sa cítil aj vo Philadelphii, kde som strávil približne tri a pol roka. Je to skvelý klub a veľmi športové mesto. Ľudia tam športom skutočne žijú. Mal som výborných spoluhráčov a aj hokejovo sa mi darilo. V Tampe sa veľa vecí menilo a začali sa aj moje zdravotné problémy. Krátka zastávka v Bostone bola zaujímavá, mali sme výborné mužstvo, ale ďaleko sme sa nedostali. V Buffale to už bolo skôr také dohrávanie. Nemali sme veľmi silný tím a ani sme nepostúpili do play off."

Počas kariéry ste zažili viacero výmen. Ako sa hráč dozvie, že ho klub vymenil, a čo nasleduje potom?
"Pri výmene z Ottawy do Tampy som to trochu očakával, pretože sme sa nevedeli dohodnúť na podmienkach zmluvy. Prekvapením bola výmena z Tampy do Philadelphie. V klube sa vtedy menilo vedenie aj tréner a počas leta mi zavolal Steve Yzerman, že ma vymenili. Bol som práve na Slovensku, takže som to vôbec nečakal. Pri poslednej výmene do Bostonu som už tušil, že sa niečo môže stať. Zavolali mi, oznámili mi, že idem do Bostonu, zabezpečili letenky a zobral som si najnutnejšie veci. Ostatné som si dobalil neskôr. Je to súčasť hokeja. Je to biznis a každý hráč s tým musí počítať."

V NHL ste odohrali 298 zápasov bez prerušenia. Neskôr vás však začali trápiť zranenia. Zmenili by ste dnes niečo na svojom prístupe?
"Určite áno. Snažil som sa nastúpiť na každý zápas, aj keď som mal zdravotné problémy. Dnes by som to už takto nerobil. Zranenia si treba poriadne doliečiť, pretože človeka to neskôr aj tak dobehne. Presne tak, ako to dobehlo mňa. Keď prišlo prvé vážnejšie zranenie a musel som podstúpiť operáciu ramena, vynechal som približne 30 zápasov. Odvtedy sa so mnou zdravotné problémy ťahali prakticky až do konca kariéry v NHL. Dnes by som si dal viac času na rehabilitáciu a regeneráciu. Nehral by som so zraneniami, ktoré ma obmedzovali. Je to aj moja rada mladým hokejistom."

Fanúšikovia vidia najmä samotné zápasy. Čo je však podľa vás na živote hráča NHL najnáročnejšie?
"Pre mňa bolo najťažšie udržiavať si stabilnú výkonnosť. Každý zápas som sa snažil odohrať na určitej úrovni, byť platný pre mužstvo a zaslúžiť si miesto v zostave. To si vyžaduje neustále sústredenie. Samozrejme, náročné je aj cestovanie a fyzická záťaž. Najmä v marci, keď hrávate prakticky každý druhý deň. Na druhej strane, cestovanie v NHL bolo oveľa príjemnejšie ako neskôr v KHL. Skôr išlo o to, aby ste dokázali každý večer podať optimálny výkon."

V Tampe Bay ste zažili začiatky Stevena Stamkosa. Bolo už vtedy zrejmé, že z neho vyrastie jeden z najlepších strelcov svojej generácie?
"Áno, bolo to vidieť prakticky od začiatku. Steven mal obrovský talent a výnimočnú strelu. Pamätám si, že naším trénerom bol už zosnulý Barry Melrose. Po dvanástich či trinástich zápasoch ho odvolali. Stamkos pod ním hrával veľmi málo, možno štyri alebo päť minút na zápas, a nikto tomu veľmi nerozumel. Potom prišiel Rick Tocchet, ktorý ho začal využívať s Vincentom Lecavalierom a Martinom St. Louisom, aj na presilovkách. Ešte do konca sezóny nastrieľal približne 20 gólov. Už vtedy bolo jasné, že má v sebe niečo výnimočné."

Nastupovali ste proti hviezdam ako Sidney Crosby, Alexander Ovečkin či Jevgenij Malkin. Dnes dominujú Connor McDavid alebo Nathan MacKinnon. Dá sa porovnať vaša generácia so súčasnou?
"Je to veľmi ťažké, pretože hokej sa výrazne zmenil. Som veľkým fanúšikom MacKinnona. Je to skvelý hráč. Keď sa bavíme o skutočnej generačnej výmene, tam by som už zaradil hráčov ako Macklin Celebrini alebo Connor Bedard. Dnešná NHL je predovšetkým oveľa rýchlejšia. Už nevidíte toľko veľkých hráčov ako kedysi, ubúdajú aj bitky a hra je viac založená na korčuľovaní. Menší hráči majú dnes väčšiu šancu presadiť sa. Proti McDavidovi som nehral, takže to neviem porovnať z vlastnej skúsenosti. To, čo však predvádza, je neskutočné. Je to generačný talent, ktorý posúva hokej zase o úroveň vyššie."

Zo slovenských obrancov dnes pôsobia v NHL Šimon Nemec, Erik Černák či Martin Fehérváry. Ktorý z nich vám svojím štýlom najviac pripomína vás?
"Ani jeden. Myslím si, že som bol trochu iný typ obrancu. Ja som bol taký obojsmerný obranca, ktorý sa zapájal do útoku, ale zároveň si plnil aj defenzívne povinnosti. Šimon je podľa mňa viac ofenzívny typ, Erik a Martin sú zase viac zameraní na obranu. Samozrejme, všetkých sledujem a držím im palce. Nezaujímajú ma iba obrancovia, ale aj naši útočníci či chalani v AHL. Napríklad Martin Chromiak."

Ako sa podľa vás za posledných desať rokov zmenila úloha obrancov v NHL?
"Stačí sa pozrieť na hráčov ako Cale Makar, Evan Bouchard, Lane Hutson alebo Quinn Hughes. To sú v podstate štvrtí útočníci. Makar je podľa mňa prototyp moderného obrancu. Možno nie je vždy úplne stopercentný v defenzíve, ale spôsob, akým podporuje útok a riadi presilovky, je výnimočný. Aj za našich čias tréneri chceli, aby sme sa viac zapájali do ofenzívy. Rozdiel je v tom, že dnes je to už automatické. Keď máte výborného obrancu, ktorý dokáže kvalitne rozohrať puk a zapojiť sa do akcie, zrazu nejdete do útoku dvaja proti dvom, ale štyria proti dvom alebo štyria proti trom. Pre útočníkov je to obrovská pomoc."

Na ktorý moment svojej kariéry ste najviac hrdý? Je niečo, čo pre vás znamená viac než ostatné úspechy?
"Nemám jeden konkrétny moment. Myslím si, že tých úspechov bolo viac. Už samotný fakt, že som sa dostal do NHL a vydržal tam desať rokov, považujem za veľký úspech. Zahral som si finále Stanley Cupu, štartoval som na troch olympijských hrách a na jednej sme skončili štvrtí. Bol som aj na majstrovstvách sveta, kde sme raz obsadili štvrté miesto. S Duklou Trenčín som získal titul a s osemnástkou striebornú medailu. Niektoré úspechy zostali trochu nedotiahnuté. Mohli sme dosiahnuť ešte viac, ale asi to tak malo byť. Myslím si, že som mal peknú kariéru. Jediné, čo ma mrzí, je, že netrvala dlhšie. Zranenia ma postupne obmedzovali. Hlava by ešte chcela pokračovať, ale telo už nedokázalo. Možno keby som vydržal ešte tri alebo štyri roky, ľudia by moju kariéru vnímali trochu inak. Ale keď sa na to spätne pozriem, som spokojný s tým, čo sa mi podarilo dosiahnuť."