Handzuš: Dnešní mladí Slováci sú lepší, ako sme boli my

V sezóne 2026-27 vám na NHL.com/sk prinášame príbehy bývalých slovenských hráčov NHL. V sérii rozhovorov pokračujeme Michalom Handzušom, víťazom Stanley Cupu z roku 2013 s klubom Chicago Blackhawks a majstrom sveta IIHF z Göteborgu 2002.

--------------

V NHL odohral 1010 zápasov základnej časti, v ktorých nazbieral 483 bodov. Rodák z Banskej Bystrice pôsobil v šiestich kluboch a v roku 2026 sa stal členom Siene slávy slovenského hokeja.

"Ja si myslím, že dnešná generácia je mentálne silnejšia, než sme boli my. Dokáže lepšie zvládať tlak," povedal Handzuš v rozhovore pre NHL.com/sk.

Hovoril aj o Zdenovi Chárovi, Jaromírovi Jágrovi, Jurajovi Slafkovskom či spolupráci s Daliborom Dvorským.

Nedávno vás uviedli do Siene slávy slovenského hokeja. Máte Stanley Cup, ste majster sveta, ale vo svojom príhovore ste pomerne skromne hovorili o vlastnej kariére. Prečo?
"Ja sa na to pozerám triezvo. U nás sa niekedy automaticky berie každý hráč, ktorý pôsobil v NHL, ako hviezda. Lenže tak to nie je. Keď vyhráte Stanley Cup, znamená to aj to, že ste boli v dobrom tíme v správnom čase. Ja si myslím, že som bol dobrý hráč, inak by som asi nevydržal v NHL viac ako tisíc zápasov. Bol som konzistentný, ale nebol som typ hráča ako Žigmund Pálffy, Pavol Demitra či Marián Hossa. Na víťazstvá však potrebujete rôzne typy hráčov. Nielen hviezdy, ale aj takých, ako som bol ja. Preto si toto ocenenie veľmi vážim."

Keď sa dnes obzriete za kariérou, povedali ste si niekedy, že ste dosiahli oveľa viac, než ste si ako chlapec predstavovali?
"Veľakrát. Keď som bol mladý, mojím snom bolo hrať v Banskej Bystrici prvú slovenskú národnú hokejovú ligu ešte za federálnych čias. To bol pre mňa strop. Československá reprezentácia bola niečo nepredstaviteľné. Potom padol komunistický režim, otvorili sa možnosti a zrazu bola niekde hore aj NHL. Nakoniec som v nej odohral viac ako tisíc zápasov."

Získali ste Stanley Cup, titul majstra sveta a odohrali viac ako 1000 zápasov v NHL. Na čo ste osobne najviac hrdý?
"Práve na tých tisíc zápasov, ak sa na to pozerám nie z tímového aspektu, ale z individuálneho. Znamená to, že ste museli byť dobrý a vážili si vás aj ďalšie organizácie. Navyše som zažil veľké zmeny v hokeji. Keď som prichádzal do NHL, bola to fyzická liga, v ktorej sa veľa hákovalo a držalo. Po výluke v roku 2005 sa však hokej výrazne zrýchlil a začal byť technickejší. Dokázal som sa prispôsobiť a vydržal ďalších desať rokov. Aj to si veľmi cením."

Málokto si dnes spomenie, že ste začínali na farme vo Worcesteri, kde ste boli ako nováčik najproduktívnejším hráčom mužstva. Čo vám tá sezóna dala?
"Veľmi veľa. Pomohlo mi, že som pred odchodom do Ameriky odohral niekoľko sezón medzi mužmi na Slovensku. Fyzická hra ma preto neprekvapila. Zároveň som získal čas naučiť sa jazyk a pochopiť severoamerický hokej. Vždy hovorím, že keby ma vtedy povolali do NHL skôr, možno by mi to viac uškodilo, ako pomohlo."

V NHL ste sa postupne presadili aj ako defenzívny center. Bolo pre vás náročné prijať úlohu, v ktorej ste nemali toľko priestoru na zbieranie bodov?
"Ja som mal rád aj ofenzívne úlohy. V St. Louis či pri prvom pôsobení v Chicagu som hrával aj v prvom útoku. Ale rovnako ma bavila defenzívna hra. Keď som sa dostal do inej úlohy, nebol som urazený ani nahnevaný. Dokázal som si v nej nájsť radosť. Myslím si, že práve to mi pomohlo vydržať v NHL tak dlho."

Počas kariéry ste hrali v St. Louis Blues, Phoenix Coyotes, Philadelphia Flyers, Chicago Blackhawks, Los Angeles Kings aj San Jose Sharks. Kde ste sa cítili najlepšie?
"Nedokážem vybrať jedno miesto. Paradoxne, Phoenix a San Jose sú z hľadiska života jedny z najkrajších miest, kde môžete hrať. Vo Phoenixe som mal dom s bazénom, San Jose je zase blízko San Francisca. Ale keď sa vám hokejovo nedarí, ani krásne prostredie to nezachráni. Veľmi dobre spomínam na St. Louis, kde sme začínali s Pavlom Demitrom, Ľubošom Bartečkom či Ladislavom Nagyom. Vo Philadelphii som podľa mňa hrával svoj najlepší hokej. V Chicagu som získal Stanley Cup. Pri prvom pôsobení som tam navyše dostal šancu hrať prvého centra. Keby som odohral celú sezónu, možno by sa moja kariéra vyvíjala inak."

Stretli ste počas kariéry hráča, ktorý vás mimoriadne ovplyvnil svojou profesionalitou a prístupom k hokeju?
"Ak mám vybrať jedno meno, je to Zdeno Chára. Hoci sme spolu nehrali v klube, zažili sme sa v reprezentácii. Fascinovalo ma, ako sa neustále snažil zlepšovať. Aj keď bol na vrchole, získal Norris Trophy a patril medzi najlepších obrancov sveta, stále hľadal možnosti, ako byť lepší. Bolo inšpirujúce sledovať jeho prístup k mužstvu aj líderské schopnosti."

Proti komu sa vám v NHL hralo najťažšie?
"Zažil som Jaromíra Jágra v období, keď bol podľa mňa na absolútnom vrchole. Koncom 90. rokov a na začiatku nového tisícročia bol neuveriteľný. Bol veľký, silný, rýchly a prakticky sa nedal zastaviť. Zažil som aj Maria Lemieuxa, hoci už v neskoršej fáze kariéry, ale Jágr bol vtedy podľa mňa najlepší."

Stanley Cup ste získali v roku 2013 so Chicagom. Čo malo toto mužstvo, čo iným tímom chýbalo?
"Malo všetko. Výborného trénera, skvelú organizáciu, fantastického brankára a hráčov so všetkými vlastnosťami, ktoré potrebujete na víťazstvo. Predovšetkým tam bola výnimočná líderská skupina. Jonathan Toews, Patrick Kane, Duncan Keith, Brent Seabrook, Marián Hossa a ďalší. Nebolo to postavené na jednom či dvoch hráčoch. Podľa mňa rozhodoval najmä charakter, vnútorná sila a súdržnosť mužstva. Preto Chicago dokázalo vyhrať tri Stanley Cupy v priebehu šiestich sezón."

Keď dnes sledujete NHL, ktorí hráči vás najviac bavia?
"Veľmi sa mi páči Aleksander Barkov, Jack Eichel, Leon Draisaitl či Connor McDavid. Keďže som bol center, prirodzene si viac všímam hráčov na tejto pozícii. Fascinujú ma najmä tí, ktorí majú výnimočnú hokejovú inteligenciu. Napríklad Draisaitl nemusí byť najrýchlejší na ľade, ale dokáže hrať hlavou, výborne čítať situácie a rozhodovať sa."

Ako dnes vnímate Juraja Slafkovského a jeho ďalší potenciál v NHL?
"Ja si myslím, že jeho vrchol ešte len príde. Stále je to veľmi mladý hráč. Hokejisti sa často dostávajú na svoj vrchol okolo 27. či 28. roku života. Vtedy sú na tom výborne fyzicky a zároveň majú dostatok skúseností. Slafkovský má stále veľký priestor na zlepšovanie. Samozrejme, nie je jednoduché zvládať tlak, ktorý naňho je vyvíjaný. Ale podľa mňa má potenciál posúvať sa ďalej."

Počas leta ste spolupracovali s Daliborom Dvorským. Na čom ste sa snažili najviac pracovať?
"Dalibor už mal veľmi dobré základy. Nešlo o to, aby sme niečo zásadné zmenili, ale skôr o detaily, ktoré mu môžu pomôcť byť konzistentnejší. Pracovali sme aj na vhadzovaniach, pretože jeho cieľom je dostať sa na päťdesiatpercentnú úspešnosť. Pozitívne vnímam, že už v takom mladom veku premýšľa nad tým, ako sa zlepšovať. Práve takýto prístup je jedným z predpokladov úspešnej kariéry."

Dvorský je momentálne v St. Louis centrom tretieho útoku. Čo potrebuje urobiť, aby sa postupne dostal medzi prvých dvoch centrov mužstva?
"Predovšetkým musí byť trpezlivý. Vybojovať si pozíciu medzi prvými dvoma centrami v NHL je veľmi náročné. Aj tretí útok však má svoje výhody. Nemusíte pravidelne nastupovať proti najlepším defenzívnym dvojiciam súpera, takže môžete mať viac priestoru na ofenzívu. Dalibor dostáva priestor aj v presilovkách. Dôležité je, aby ďalej pracoval a každý rok ukazoval, že má na viac. Myslím si, že Dalibor je dostatočne rozumný na to, aby vedel, čo potrebuje robiť. Ťažšie je potom všetko skutočne preniesť do praxe."

Slovensko má dnes generáciu mladých hráčov na čele so Slafkovským, Dvorským či Šimonom Nemcom. Môže sa podľa vás priblížiť úspechom vašej generácie?
"Treba rozlišovať dve veci. Ak porovnávame individuálne schopnosti, dnešní mladí hráči sú určite lepší, ako sme boli my. Hokej sa neustále vyvíja. Sú technicky vyspelejší, lepšie korčuľujú a majú iné možnosti prípravy. Druhá vec sú úspechy. Táto generácia ešte len začína. Teraz je dôležité, aby sme mali v NHL viac ako sedem hráčov. Keď sa ďalší mladí hokejisti stabilne presadia, zvýši sa aj šanca poskladať silné mužstvo na majstrovstvách sveta."

V roku 2029 bude MS organizovať Slovensko. Môže to byť turnaj, na ktorom sa táto generácia výraznejšie presadí?
"Myslím si, že áno. Ak sa viacerým mladým hráčom podarí stabilne presadiť v NHL, rok 2029 by mohol prísť v ideálnom čase. Domáci šampionát je vždy náročný. My sme to zažili. Ale mám pocit, že dnešná generácia je mentálne silnejšia, než sme boli my. Dnešní hráči majú oveľa viac informácií a lepšie podmienky. Myslím si, že dokážu lepšie zvládať aj tlak. O tri roky by mohli byť vo veľmi dobrom veku na to, aby sa im podarilo niečo veľké."

Dnes sa venujete aj výchove mladých hokejistov v Banskej Bystrici. Čo sa im snažíte odovzdať zo skúseností z NHL?
"Veľmi veľa sa rozprávame o nastavení mysle a charaktere. Mali sme u nás aj skauta z NHL, ktorý nám vysvetľoval, ako sledujú mladých hráčov. Hovoril, že hokejová inteligencia a charakter patria medzi dve najdôležitejšie vlastnosti, ktoré posudzujú. Samozrejme, technika či korčuľovanie sú nesmierne dôležité. Ale rovnako podstatné je, ako hráč pristupuje k práci na sebe a či je ochotný pre úspech niečo obetovať."

Po všetkých úspechoch, ktoré ste dosiahli, vám ešte stále prináša hokej rovnakú radosť?
"Áno. Víťazstvá boli krásne a predstavovali odmenu za všetku prácu. Ale mňa bavila samotná hra. Aj dnes, keď sa mi podarí zahrať si hokej, mám z neho stále radosť. Dokážem sa preň nadchnúť rovnako ako kedysi, keď som hrával profesionálne."