Česko-slovenská tridsiatka: 9. - 7. miesto

Pred 30. rokmi, 14. septembra 1993, odštartovali najvyššie súťaže v rozdelenom Česku a Slovensku. Pri príležitosti výročia rozdelenia federálnej ligy prinášame seriál mapujúci najlepších slovenských a českých hokejistov v dejinách NHL. V redakčnom rebríčku sa nesústredíme len na góly, asistencie a body, ale aj na historický význam a odkaz, ktorí títo hokejisti zanechali v zámorí i vo svojich rodných krajinách. Pokračujeme trojicou od 9. do 7. miesta.

9. Ivan Hlinka (v NHL 1981-83, ako tréner 2000-01)

Hráčska aj trénerská legenda. Prirodzený šéf kabíny v oboch úlohách, ktorý z hokeja nerobil jadrovú fyziku, ale zároveň bytostne neznášal porážky.

V NHL sa objavil už na začiatku 80. rokov 'legálnou' cestou, keď splnil prísne nastavené kritéria hokejového zväzu, ktorá zahŕňala medailu z veľkej svetovej akcie či 150 odohraných reprezentačných zápasov. A pochopiteľne aj polovicu platu odovzdávanú štátu cez agentúru Pragosport.

Vo veku 31 rokov sa Hlinka vybral za oceán spoločne so spoluhráčom z Litvínova Jiřím Bublom a vo Vancouver Canucks sa stal fanúšikmi nesmierne obľúbeným hráčom a najlepším 'nováčikom'. V prvej sezóne nazbieral 60 bodov (23+37), v druhej si polepšil na 63 (19+44). Nikomu teda nevadilo, že si občas zapálil aj v kabíne. 

Bubla v zámorí ostal, ale Hlinka sa vybral na obidve sezóny do Švajčiarska a potom vyrazil v ústrety úlohe trénera. Česko priviedol aj k pamätnému zlatu na olympijských hrách v Nagane v roku 1998, kam prvýkrát v histórii zamierili najlepší profesionáli z NHL. Hlinkova genialita však spočívala aj v tom, že polovicu víťazného tímu tvorili hráči z Európy. Keď o rok neskôr Česi priviezli zlato aj z majstrovstiev sveta IIHF v Lillehammeri, NHL začala pomaly zvažovať, či nenastal čas na trénera z Európy.

Ako ideálny tím pôsobili Pittsburgh Penguins, kde bol Hlinka už vo februári 2000 vymenovaný za pridruženého trénera a od ďalšej sezóny sa ako prvý Európan zžíval s úlohou hlavného trénera. Skladba mužstva podľa toho vyzerala, podstatnú časť tvorili Česi na čele s Jaromírom Jágrom. Po 6. mieste v základnej časti Východnej konferencie Pittsburgh vyhral dve série play off (s Washington Capitals a Buffalo Sabres) a vypadol až v konferenčnom finále s New Jersey Devils. Na začiatku nasledujúcej sezóny bol Hlinka napriek tomu odvolaný.

Jeho smrť pri automobilovej nehode v lete 2004 vyvolala absolútny šok. Veď práve ako znova vymenovaný tréner českého náročného tímu nominoval hráčov na Svetový pohár. Reprezentácia sa namiesto toho stretla na Hlinkovom pohrebe. Odkaz výnimočnej osobnosti, ktorá spájala, však stále rezonuje nielen v českom hokeji.

8. Peter Bondra (1990-2007)

"Nebol som lovec, ale korisť," spomínal rodák z ukrajinského Lucku. Napriek tomu nastrieľal v NHL 503 gólov a nazbieral 892 bodov za 16 sezón a 1081 zápasov. Ešte ako mladík v drese Košíc očaril skautov Capitals a s našetrenými 1500 dolármi vo vrecku sa vybral hľadať šťastie za oceán. Bez veľkého tlaku, ale s vierou vo vlastné schopnosti.

Kdeže farma, taký klenot, ktorý draftovali až v 8. kole zo 156. miesta, Capitals okamžite hodili do vody a Bondra sa im odvďačoval kopou gólov. Deväťkrát za sezónu prekonal hranicu 30 gólov a dvakrát (1995-96, 1997-98) ich nastrieľal dokonca 52.

"Strela nemusí byť dokonale presná, ale musí byť prekvapujúca," vysvetlil slovenský kanonier svoju filozofiu, ktorý v jednom období deptala najlepších brankárov. Ani on nezabránil postupu Washingtonu do finále Stanley Cupu 1998, v play off mal vtedy Bondra bilanciu 7+5. V poslednej sérii však boli nad sily jeho tímu Detroit Red Wings.

"Neboli sme mužstvo hviezd," povedal Bondra, ale on si tento status určite zaslúžil. Veď ani on Peter Šťastný nenastrieľal toľko gólov. Zo slovenských hráčov má len Marián Hossa (525) v NHL viac gólov ako kanonier, ktorý v závere kariéry hral aj za Ottawa Senators, Atlanta Thrashers a Chicago Blackhawks.

Do srdciach fanúšikov sa však zapísal ako strelec zlatého gólu proti Rusku vo finále majstrovstiev sveta IIHF 2002. Už ako generálny manažér zostavoval tím na olympiádu vo Vancouveri, na ktorej Slovensku tesne unikla medaila.

Vo Washingtone stále pracuje v úlohe ambasádora a v zápasoch starej gardy Capitals patrí medzi najlepších. Vedľa jedenástky Mikea Gartnera by pod stropom Capital One Areny malo byť vyvesené aj číslo 12 Petra Bondru.  

7. Milan Hejduk (1998-2013)

Celú zámorskú kariéru odohral za Colorado Avalanche, kde mu na dres dokonca na jednu sezónu (2011-12) prišili 'céčko' a jeho číslo 23 vyvesili v denverskej Ball Arene.

Hejduk bol draftovaný ešte v roku 1994 ako číslo 87 do Quebec Nordiques, ale hlásil sa až v Colorade s vizitkou olympijského víťaza z Nagana. Vo veku 22 rokov ho už netrápila nervozita, elegantne zaplával medzi hviezdnou zostavou s Joeom Sakicom, Peterom Forsbergom, Adamom Footeom a Patrickom Royom a skončil tretí v hlasovaní o Calder Trophy za spoluhráčom Chrisom Drurym a Mariánom Hossom.

Svoj gólový príspevok v druhej sezóne (1999-00) vylepšil oproti premiérovému ročníku zo 14 na 36 gólov. V ďalšom ročníku ich už mal 41 a v play off, kde to s Avalanche dotiahol až k Stanley Cupu, priemer bod na zápas (7+16). Z Čechov vo vyraďovacích bojoch dosiahli vyššiu produktivitu len David Krejčí (v roku 2013) a Jaromír Jágr (1992).

Hejduk svoje jemné zakončovateľské umenie opieral o lišiacku techniku spojenú s extrémnou rýchlosťou. Na čele pelotónu vo svojej životnej sezóne 2002-03 finišoval až k Maurice Richard Trophy, ktorú si vystrieľal rovnými 50 gólmi a preskočil aj duo z Vancouver Canucks Markus Näslund (48), Todd Bertuzzi (46). S 98 bodmi skončil štvrtý v Art Ross Trophy aj v hlasovaní o gentlemanskú Lady Byng Trophy.

Hejduk počas celej kariéry šetril na sebaprezentácii, o to viac sa vyšantil na ľade a hokejové skúsenosti odovzdával aj svojim synom, dvojčatám Davidovi a Markovi. S 1020 štartmi figuruje v trinásťhlavom klube českých tisíckarov. S 375 gólmi je na treťom mieste, s 805 bodmi tesne štvrtý za Jakubom Voráčkom. Nielen v Colorade je nenápadný strelec ikonou.