Aj keď sa nevenujem hokeju, nenudím sa, hlási Hossa

Marián Hossa patrí medzi najväčšie hviezdy slovenského hokeja. Nikdy sa neradoval zo zisku cenného kovu s reprezentačným tímom, ale trikrát mohol zdvihnúť nad hlavu Stanley Cup pre víťaza NHL. Pošťastilo sa mu to v rokoch 2010, 2013 a 2015 ako hráčovi mužstva Chicago Blackhawks. Okrem nich hájil aj farby Ottawa Senators, Atlanta Thrashers, Pittsburgh Penguins či Detroit Red Wings.

V 1309 zápasoch základnej časti nazbieral úctyhodných 1134 bodov za 525 gólov a 609 asistencií. V 205 dueloch play off pridal 52 gólov a zaznamenal 97 prihrávok. Aj keď bol ofenzívnou hviezdou prvej veľkosti, bol oceňovaný aj za svoju prácu v obrane. Pre úspech by sa aj rozkrájal. Aj vďaka tomu Blackhawks v novembri 2022 vyradili jeho dres 81 a slávnostne ho vyvesili pod strop haly.

Kvôli zdravotným problémom skončil skôr, ako chcel. Nebolo inej cesty. V hokeji sa odvtedy síce neangažuje, ale z jeho slov sa dá vyčítať, že do budúcna sa niečo také nedá vylúčiť. V súčasnosti si však štyridsaťpäťročný Hossa užíva hlavne rodinu a čas mu berú hlavne podnikateľské aktivity a dianie na ľade sleduje z pozície fanúšika. Teší sa na majstrovstvá sveta v Česku a vystúpenie slovenského tímu.

Už je to nejaký ten piatok, odkedy ste uzavreli kariéru. Ako sa vám darí?

"Aj bez hokeja som pomerne zaneprázdnený. Mám tri dcéry - dvanásťročnú, desaťročnú a najmladšia má rok a pol. Takže za nimi musím behať, ale užívam si to. Okrem toho mám aj svoj biznis - mraziarne. Tomu sa venujem."

A čo športové centrum v Trenčíne, ešte stále ho prevádzkujete?

"Je to tak. Máme tam tenisové kurty, viacúčelové ihrisko, kde sa hrá hokejbal alebo basketbal. Vybudovali sme si aj deväťjamkové golfové ihrisko. To už máme asi sedem rokov a máme pomerne dosť členov. Som rád, že ľudia chodia športovať."

Golf ste si urobili tak trochu sebe pre radosť, nie?

"Aj tak sa to dá povedať. Mám rád golf, tak som ho urobil. To nie je úplne biznis, je to hlavne hobby, ale môže to fungovať aj preto, že je to menšie a netreba tam veľa zamestnancov a strojov. Je to deväť kratších jamiek. V každom prípade som rád, že nám mesto vyšlo v ústrety a nadviazali sme spoluprácu. Ľudia z Trenčína a okolia môžu chodiť športovať. Vídam tam veľa ľudí s rodinami. Mám radosť, keď spolu trávia čas."

Čo jeden z vašich ďalších koníčkov - rýchle autá?

"Hlavným adeptom na rýchle autá je skôr Marián Gáborík, ale aj ja ich mám rád. Splnil som si sen tým, že som si po kariére kúpil Porsche 911 Turbo S. Občas sa v ňom idem previesť. Človek sa tým vyventiluje, je to také prevetranie hlavy. Nemám až toľko času, takže často nejazdím.

Nezavítate niekedy aj na závodný okruh, aby ste '911ku' patrične prevetrali?

"To nie. Ja jazdím po cestách. Zvoľna, také pijánko. Užívam si tú jazdu. Keď to niekde ide, tak zrýchlim, ale nie som taký závodník, aby som išiel na okruh. Som fanúšik F1 a rád ju sledujem, ale na okruh ma to neláka."

Poďme k hokeju. Definitívnu bodku za kariérou ste urobili rozlúčkou minulý rok v auguste. Kedy ste si naposledy zahrali hokej?

"Od tej rozlúčky som na ľade nebol."

Neláka vás nejako za zapojiť do diania okolo hokeja? Mnoho vašich spoluhráčov z Trenčína zastáva funkcionárske úlohy.

"Spolu s Mariánom Gáboríkom, ktorý je tiež z Trenčína, sme pomohli finančnou injekciou, aby to tam fungovalo. Chodíme sa na hokej pozerať, ale nijako viac sa neangažujeme. Nechávame to na ľuďoch, ktorí tam sú. Čo sa týka Chicago Blackhawks, dostal som ponuku pre nich pracovať. Bolo by to niečo ako ambasádor, možno ešte trochu viac. Ešte sme sa úplne nedohodli, ale nechali sme to otvorené. Uvidíme, ako to dopadne."

Slovenskému zväzu šéfuje Miroslav Šatan. Tam nejaké pytačky neprebehli?

"Miro mi dal pred niekoľkými rokmi ponuku, ale pretože som si chcel od hokeja oddýchnuť a nejazdiť tak často do Bratislavy, tak som mu poďakoval a odmietol. Keď teraz mám svoje podnikanie, tak nemám dostatok času, aby som sa tomu mohol poriadne venovať."

Blížia sa majstrovstvá sveta, ktoré budú tento rok v Česku. Zažili ste to v roku 2004. Aké sú vaše spomienky na vtedajší turnaj?

"Na Ostravu mám krásne spomienky. Tam sme ani jedenkrát neprehrali. Na Prahu už také dobré spomienky nemám, tam to bolo horšie. Doteraz ma mrzí, že som nezískal nejakú medailu so Slovenskom na veľkých akciách. Mám dve štvrté miesta, aj z olympiády, ale medailu nie. Život však ide ďalej. Je to história."

Vtedy pred dvadsiatimi rokmi ste cítili krivdu výroku rozhodcov...

"V semifinále proti Kanade. Bol to vyrovnaný zápas. Vtedy sa písalo trochu inak, dnes by to bol pritom úplne jasný faul. Výrazne nás to ovplyvnilo. Vždy príde nejaký moment, keď sa zápas rozhoduje, vtedy to bolo práve toto. Na koňa sa dostali Kanaďania. A s takým kvalitným tímom si to potom ustrážili."

Aké šance tento rok prisudzujete slovenskému tímu?

"Na to je ešte skoro, keď ešte nie je známa súpiska. Pozitívom Slovenska je, že máme dve mladé hviezdy (Šimona) Nemca a (Juraja) Slafkovského. Keď sa k nim pripoja ďalší, tak to vyzerá nádejne. Tím stále vedie Craig Ramsay. Musím povedať, že pod jeho vedením ma baví sledovať to. Ak by prišiel nejaký úspech, tak by to bolo krásne."

V čom je vášmu hokejovému srdcu blízky štýl hry, ktorý mužstvu ordinuje Ramsay?

"Celkovo sa mi páči ten herný prejav. Možno nejaký zápas prehrajú, ale tá dynamika, korčuľovanie... Chlapci vedia, čo od nich tréner chce. Mám z toho dobrý pocit, je to rýchle a pekne sa na to pozerá. Hráči sa neboja, že niečo pokazia. Craig tomu dal hlavu a pätu. Verím, že ešte príde nejaký úspech. Uvidíme, či to bude jeho posledný šampionát. Veľmi by som sa chcel ísť pozrieť osobne. Rád by som si užil atmosféru majstrovstiev sveta ako divák."

Do Ostravy, kde Slovensko čaká základná skupina, je to navyše blízko. Dá sa čakať veľká podpora?

"To je naozaj výborné. Je to kúsok od Slovenska, takže príde veľa fanúšikov. Vtedy sme sa tam cítili ako doma. Vždy sú tam určité tlaky, ale fanúšikovia vedia vytvoriť domáce prostredie."

Na stretnutí s legendami v Prahe ste sa stretli s hráčmi ako Jaromír Jágr, Jari Kurri a ďalší. Stihli ste sa porozprávať?

"Rozprával som sa s Jarrim Kurrim. Je to legenda, má päť Stanley Cupov. Jarda Jágr je ďalšia legenda. Svojím spôsobom bol môj vzor. Čítal som jeho knihu po zisku druhého Stanley Cupu. Povedal som mu, že ma inšpiroval, pretože som začal podľa jeho vzoru robiť drepy, takže sme sa o tom rozprávali. Sú to zaujímavé debaty. Bolo fajn vidieť aj ďalších - Uweho Kruppa, Sandisa Ozolinša, Mariusza Czerkawskiho, s ktorým pre zmenu hral môj brat. Máme sa o čom rozprávať. Také stretnutia sú super. Pred niekoľkými dňami som hovoril s Wayneom Gretzkym a Markom Messierom. Išli sme spolu autobusom. Ako mladý chlapec som ich sledoval. Teraz tu sedím s Jarrim Kurrim a je to pre mňa veľký zážitok. Zažívam naozaj zaujímavý týždeň."

Kde jazdí autobus, v ktorom sú Gretzky, Messier a Hossa?

"Stretli sme sa v Chicagu. Bol tam taký minibus pre desať ľudí. Bolo zaujímavé ísť s takými legendami a mať možnosť počúvať, čo rozprávali."

Jágrovi nedávno v Pittsburghu vyvesili pod strop dres a vyradili číslo 68 z užívania. Aj vy už túto poctu máte za sebou.

"V jeho prípade to bola len otázka času. Určite by to bolo oveľa skôr, keby skončil s hokejom. Napriek tomu, že vo veku 52 rokov stále hrá, sa v Pittsburghu rozhodli dres vyvesiť, pretože si asi mysleli, že sa toho inak nedožijú (smiech). Jardovi som zagratuloval. Je to veľká vec, kto iný by si to zaslúžil viac? Sledoval som to a ten ceremoniál bol naozaj krásny. Ešte ho určite čaká Sieň slávy."

To isté ste zažili aj vo 'vašom' Chicagu s Chrisom Cheliosom. Aké to bolo?

"Cheli mal naozaj krásnu slávu. Mal tam samé známe osobnosti: John McEnroe, Cindy Crawford, Kid Rock. Keď niekoho pozvem ja, tak väčšinou prídu hokejové osobnosti. Cheli pozná filmové aj hudobné hviezdy a modelky. Je naozaj zaujímavá osobnosť a som rád, že som s ním mohol jeden rok v Detroite zahrať. Aj keď sme vtedy nevyhrali, zažili sme pekný rok a máme pekné spomienky. Chris teraz pracuje pre Chicago, tak sa tam vídame často. Som rád, že ma pozval."

S Cheliosom je spojených aj veľa príhod. Prezradíte nám nejakú?

"Spomínali sme na rok 2010, keď sme za Detroit hrali Winter Classic. Zhodou okolností to bolo v Chicagu na bejzbalovom štadióne. Tréner Mike Babcock vtedy Cheliho nechcel postaviť. Bolo to už na konci jeho kariéry. Potom prišiel pokyn od generálneho manažéra, že Cheli musí hrať. Mike sa preto rozhodol točiť sedem obrancov s tým, že Cheli bude siedmy. Odohral asi len dve alebo tri striedania. Cheli ho potom na konci kamsi poslal. Neboli veľkí kamaráti."

Chelios si vydrel hokejovú dlhovekosť v tréningu, ktorým bol povestný. Poznali ste jeho metódy?

"Sami vidíte, ako dnes vyzerá - v jeho veku skvele. Miluje posilňovňu a bicykel. Keď som v 29 rokoch prišiel do Detroitu, Cheli vtedy - keď nehral - prišiel do sauny. Ja som bol zranený. Sledoval som ho, on si v saune zapol televíziu a zobral si tam rotoped. Čudoval som sa, čo tam robí. Normálne sledoval zápas a pri tom šliapal, bol úplne, totálne prepotený. Aj ja som si to potom skúsil, ale už po niekoľkých minútach som zistil, že to naozaj nie je pre mňa."

Kto je v súčasnej NHL hrá podľa svojho gusta? Je niekto taký, koho rád sledujete?

"Často si dám ráno kávu a pozriem sa na výsledky. Sledujem Patricka Kanea, ku ktorému mám z čias v Chicagu veľmi blízko. Milujem sa pozerať na Connora McDavida. Je to naozaj výnimočný hráč, aký sa často nerodí. Je výnimočné, čo v rýchlosti dokáže. Veľa hráčov je rýchlych, ale to jeho hokejové IQ v kombinácii s rýchlosťou je výnimočné. Podobný je (Nathan) MacKinnon alebo Auston Matthews. Pasta (David Pastrňák) mi pripadá ako flegmatik, ktorý si z ničoho nerobí problém. Je úžasné, aký je technicky vybavený."

Čo nestarnúca hviezda a kapitán Pittsburghu Sidney Crosby?

"Je to výnimočný elegán. Povahou mi pripomína Maria Lemieuxa. Má okolo seba takú auru, niečo špeciálne. Vek v jeho prípade nehrá úlohu. Mladým dokáže konkurovať a byť ešte lepší. Je to super príklad toho, že aj starší hokejisti môžu byť medzi najlepšími."

V Chicagu je aktuálna jednotka draftu Connor Bedard. Čo hovoríte naňho?

"Je to jeho prvý rok. stretol som ho na začiatku sezóny. Má skvele nastavenú hlavu. Keď som ho videl na tréningu... Všímam si asi aj iné veci ako bežný fanúšik. Videl som na ňom, že chce na sebe pracovať. Ešte o ňom budeme veľa počuť. Je v ňom veľká ofenzívna sila a jeho strela je na ten vek neuveriteľná."

Jednotkou draftu bol aj Juraj Slafkovský, ktorého si vybral Montreal. Hrá v Kanade, má to aj kvôli tomu ťažšie?

"Hral som v Ottawe. Takže viem, aké sú v Kanade tlaky. Byť jednotkou draftu v Kanade nie je jednoduché. Chvíľu trvalo, kým sa do toho dostal, ale myslím si, že teraz už našiel určitý balans. Má výhodu, že je veľký a silný. Je dobrý korčuliar, vie hrať fyzicky a streliť gól. Sadol si aj so spoluhráčmi. Bude sa len zlepšovať a Montreal v ňom má skvelého hokejistu."

V Senators vtedy bola počas vášho pôsobenia slovensko-česká kolónia. Pretrvali niektoré väzby dodnes?

"Je pravda, že v jednom období nás tam bolo sedem Čechov a Slovákov. To bolo asi naozaj dosť. Chlapci sa potom sťažovali, že viac hovoríme po našom ako po anglicky... Ale so všetkými som mal výborné vzťahy. Pravdou je, že teraz to už také nie je. Napríklad Radek Bonk ostal v Kanade. Pozval som ho na zápas, ale bohužiaľ nemohol prísť. Pozval som aj Václava Varaďu, ktorý mal trénerské povinnosti. Dobrý kamarát som však s Martinom Havlátom, ktorý žije v Amerike. So Slovákmi som však v kontakte predsa len o niečo viac."