Modrá krv. St. Louis je už aj hokejovým mestom

Ako doplnok k tradičnému augustovému seriálu 31 tímov za 31 dní naša redakcia pripravila seriál Genius loci, ktorý prináša netradičný pohľad na prostredie, v ktorom sa hrá NHL. Autori Michael Langr a Marek Burkert na svojich cestách spoznali 25 zo 31 štadiónov a miest National Hockey League a v ďalších arénach boli ostatní redaktori. Preto vám môžeme sprostredkovať malý letný 'výlet' do všetkých destinácií ligy z osobného pohľadu. Tentoraz sú na rade St. Louis Blues.

V časoch romantických kovbojských a indiánskych príbehov platilo, že hranica medzi civilizovanou časťou Ameriky a tou, kde platil zákon rýchlejšej pištole, je rieka Mississippi. Na východ od nej začali pomaly vyrastať prvé mrakodrapy, rozvíjal sa ťažký priemysel a geniálni vynálezcovia míľovými krokmi posúvali svet dopredu.
Na západnej strane tejto obrovskej rieky naopak bojovali indiánske kmene s nenásytnými zlatokopmi, šerifovia chytali zlodejov koní a dobrodruhovia snívali o tom, že práve oni narazia na tú najsilnejšiu zlatú žilu.
V 19. storočí to boli dva úplne odlišné svety - a niečo z tých rozdielov zostalo dodnes. St. Louis je mestom, ktoré sa nachádzalo presne na pomedzí týchto dvoch svetov, bolo vstupnou bránou na Divoký západ. Tento duch je tu cítiť dodnes, navyše 'šmrncnutý' presláveným južanským šarmom.
Viac o téme: [Koniec osláv. Blues začínajú snívať o obhajobe]
Tento kotol, kde sa zmiešali vplyvy zo všetkých svetových strán, sa aj vďaka tomu stal jednou z metropol blues. St. Louis blues (áno, malé 'b' je správne) je dodnes pojmom, označujúcom odnož bluesového štýlu s veľkým dôrazom na klavír.
St. Louis je vrcholom hudobného trojuholníka s Nashvillom na východe a New Orleans na juhu. Keď tunajší úplne nový hokejový tím v roku 1967 vstupoval do NHL, stačilo z malého 'b' urobiť veľké 'B', do klubového znaku namaľovať notu a dodnes je to jeden z najoriginálnejších motívov v celej lige.
Na začiatku sa zdalo, že hokej sem veľmi nepatrí. St. Louis pritom trikrát za sebou vyhralo konferenciu zloženú zo šiestich nováčikov po rozšírení NHL v roku 1967 a trikrát za sebou hralo finále Stanley Cupu. Lenže druhá konferencia zložená z mužstiev 'Original Six' mala príliš veľký náskok. Blues tak v troch finále za sebou (dvakrát proti Montreal Canadiens a raz proti Boston Bruins) nevyhrali ani jediný zápas a na podobnú slávu mohli na ďalších takmer 50 rokov zabudnúť...
Pre hokejistov bolo veľmi ťažké aj získať priazeň fanúšikov v meste, v ktorom pôsobí jeden z najslávnejších bejzbalových klubov sveta Cardinals. Aj napriek tomu, že na ľade boli pomerne úspešní: v 70. aj v 80. rokoch pravidelne hrali play off a dosť často sa v ňom dostali do druhého kola, výnimočne aj do finále konferencie.

Ale vybojovať titul skrátka nedokázali.
Veľký prelom vo vnímaní hokeja tu nastal 7. marca 1988, keď bol z Calgary Flames za Roba Ramageho a Ricka Wamsleyho vytrejdovaný do St. Louis Brett Hull. Muž, z ktorého sa za pár rokov stal nielen fantastický kanonier, ale aj športová ikona, ktorej sláva sa dostala ďaleko za mantinely hokejovej arény.
Okrem hokejových zručností si Hull získal ľudí v meste svojou bezprostrednosťou, mediálnou otvorenosťou a večne dobrou náladou. Vďaka nemu začalo množstvo mladých chlapcov hrať hokej, vďaka nemu boli tribúny vtedajšej haly St. Louis Arena opäť plné až po strechu.
V roku 1994 nahradil halu tak trochu pripomínajúcu obrovskú mešitu nový štadión, dnešné Enterprise Center. Bolo načase, veď pôvodná aréna bola postavená ešte v roku 1929!
Moderný stánok nie je natoľko architektonicky zaujímavý ako ten starý, ani jeho šedá farba nie je veľmi sexi. Interiér však poskytuje oveľa viac pohodlia ako jeho staručký predchodca.

Veď kto by sa pýtal na farbu stien, keď má možnosť sledovať víťaznú sériu o Stanley Cup? Blues sa po 49 sezónach v NHL tento rok dočkali a konečne definitívne urobili zo St. Louis hokejové mesto.
Táto takmer trojmiliónová aglomerácia si to zaslúžila. Už len preto, ako prijala svojich hráčov, ktorým sa tu tak zapáčilo, že sa v Missouri vo veľkom usadili aj po skončení kariéry.
Brett Hull je dnes viceprezidentom Blues, v St. Louis ostali aj Keith Tkachuk, Al MacInnis, Kelly Chase, Jeff Brown, Chris Pronger, Andy McDonald, Bernie Federko, Rob Ramage či bývalý slovenský útočník Ľuboš Bartečko.
"Je tu asi jedna z najväčších základní bývalých hráčov v NHL," hovorí obranca súčasných Blues Jay Bouwmeester.
"Keď som sem v roku 1994 prišiel, myslel som si, že tu budem len päť alebo šesť sezón. Ale uplynulo už 25 rokov a stále som tu. A veľa bývalých hráčov so mnou," povedal pre NHL.com/sk Al MacInnis, bývalý vynikajúci kanadský obranca a svojho času aj hráč s najtvrdšou strelou v lige.
"Založili sme si tu rodiny, máme tu veľa priateľov, naše deti tu začali chodiť do školy. Ľudia v St. Louis sú skvelí, milujú šport a v tom mi trochu pripomínajú Kanaďanov. Bývanie tu nie je drahé, sú tu skvelé školy, jedny z najlepších nemocníc v celej krajine. To mesto je veľké, ale pripadá vám ako malé. Skrátka nemá chybu."
[Viac zo seriálu preview 31 za 31 na NHL.com/sk]
Množstvo bývalých hráčov zlákala aj ich nová veľká vášeň - golf. Ako sami hovoria, v okolí St. Louis sú jedny z najkrajších greenov v celej Amerike.
St. Louis jednoducho ponúklo bývalým hráčom skvelé prostredie a oni majú naopak zásluhu na tom, že v takmer južanskom meste sú už pevne zapustené korene NHL.
Fanúšikovia Blues majú s odkazom na klubové farby hrdé motto 'Bleedin' Blue' - dá sa to preložiť asi ako 'Cedíme modrú krv'. Obrazne povedané jej v histórii preliali dosť: trápil ich pohľad na tituly rivalov Chicago Blackhawks, Dallas Stars, na triumfy bývalých divíznych súperov Detroit Red Wings... Medzitým sa sami neustále trápili nekonečným čakaním, ďalšími a ďalšími vlnami nádeje, ktorá vyradením v play off vždy odtiekla nenaplnená spoločne s miliardami kubíkov vody v rieke Mississippi.
O to sladší bol pre nich tohtoročný triumf. Aj keď v Kanade alebo na severe USA nájdete hokejovejšie destinácie, asi nikto si ho nezaslúžil viac ako St. Louis.