Štrbák: V reprezentácii sa so synom rešpektujeme

\V sezóne 2023-24 vám v rubrike Hviezdy minulosti približne dvakrát za mesiac prinášame príbehy bývalých hráčov NHL na základe ich vlastného svedectva. Tentoraz sme sa porozprávali s Martinom Štrbákom, dlhoročným reprezentantom a súčasným asistentom trénera slovenských juniorov. \

Momentálne sa nachádza v Göteborgu, kde z pozície asistenta trénera dozerá na slovenskú reprezentáciu do 20 rokov. Juniorský šampionát sa koná na mieste, na ktoré má Martin Štrbák príjemné spomienky. V roku 2002 v polmiliónovom švédskom meste pomohol vybojovať jedinú slovenskú zlatú medailu v histórii svetových šampionátov IIHF.

Kariéra aktuálne štyridsaťosemročného bývalého obrancu je však plná trofejí. Má kompletnú zbierku cenných kovov so slovenským tímom, v ktorej je so 162 štartmi tretím najčastejším reprezentantom v histórii (druhý je so 183 Miroslav Šatan na čele je Dominik Graňák, ktorý sa v slovenskom drese predstavil v 194 dueloch).

Víťaz českej, ruskej a dvakrát aj slovenskej extraligy strávil aj jeden rok v NHL. V sezóne 2003-04 odohral spolu 49 zápasov za Los Angeles Kings a Pittsburgh Penguins, v ktorých stihol päť gólov a 11 prihrávok. V NHL by ho mohol čoskoro nasledovať jeho syn Maxim, ktorého tento rok draftovali Buffalo Sabres.

Juniorský šampionát sa tento rok sa turnaj po dlhšom čase koná v Európe. Myslíte si, že to môže slovenskému tímu pomôcť?

"Samozrejme, je to iné prostredie pre našich chlapcov už len napríklad veľkosťou klziska. Väčšinu chlapcov máme zo zámoria, takže u nich musí nastať dosť rýchla adaptácia. Na to nám slúžil aj krátky kemp vo Zvolene. Je príjemná zmena, že po rokoch sa šampionát koná v Európe. Aj fanúšikovia môžu sledovať zápasy v relatívne dobrom čase a mnohí nás určite prídu povzbudiť, z čoho sa veľmi tešíme."

Po skončení hráčskej kariéry ste išli študovať trénerstvo a manažment. Prečo práve do Fínska?

"Rok po ukončení kariéry sa naskytla možnosť študovať vo Fínsku a pripadalo mi to ako niečo, čo má pre mňa veľkú cenu a perspektívu. Keďže absolventi školy vo Vierumäki majú viac možností sa uplatniť, rozhodol som sa pre túto možnosť. S odstupom času viem, že to bola veľmi dobrá investícia. Veľa som sa naučil a spoznal som množstvo ľudí z celého sveta. Dalo mi to základy, o ktoré sa dodnes opieram."

V čom je najväčší rozdiel vo výchove mládeže vo Fínsku a na Slovensku?

"Najzákladnejší rozdiel je asi v systéme vzdelávania. Nemusíme sa baviť o podmienkach, ktoré sú na severe na úplne inej úrovni. Hokej je pre nich národný šport číslo jeden a základňa ľudí, ktorí pracujú v ľadovom hokeji, je obrovská. Z toho všetkého potom vychádza aj kvalita. Niektoré prvky sa dajú aplikovať aj u nás, takže sme s tým aj začali. Nenazval by som to kopírovaním, ale zobrali sme si a prispôsobili to, čo je nám Slovákom blízke."

Pred rokmi vás Kings draftovali ako 224. v poradí, syna Maxima si tento rok vybralo Buffalo už v druhom kole zo 45. miesta. Potešilo vás, že váš syn prišiel na rad oveľa skôr?

"To sa nedá ani porovnávať. Keď som bol draftovaný ja, tak som sa o tom dočítal v novinách. Priznám sa, že v tom čase som ani nevedel, čo je to draft. Dnešní chlapci sú na tieto veci pripravení úplne inak, ako sme boli my. Maxim mal posledné roky veľmi dobré sezóny a napredoval. Ako rodina sme veľmi radi, že bol draftovaný tak vysoko, ale samotný draft ešte nič neznamená. Z nášho pohľadu je to také uzatvorenie juniorskej kariéry. Boli sme s ním v Nashville, aby sme to s ním zažili. Ja som takú možnosť ako hráč nemal."

Bolo od začiatku jasné, že bude obranca ako vy?

"Zameranie hráča, čo sa týka postov, sa niekedy mení. V žiackych kategóriách chlapci striedajú pozície. Priznám sa, že v prípade Maxima ani neviem, kedy sa dostal do pozície, že hrá v obrane. Asi mu to jednoducho viac sedelo."

Maxima ste viedli už počas štúdia vo Fínsku, teraz ste jedným z jeho trénerov v reprezentácii. Aký je to pocit trénovať vlastného syna?

"Nie je to jednoduché. V mladších vekových kategóriách je fajn, keď vediete svoje dieťa, ale od starších žiakov to začína byť náročné. Preto som rád, že na klubovej úrovni túto funkciu už dlhé roky nemám. V reprezentácii sme si na to už zvykli a rešpektujeme jeden druhého. Snažím sa k nemu pristupovať rovnako ako ku všetkým ostatným hráčom."

Máte kompletnú zbierku medailí z majstrovstiev sveta IIHF a po zisku bronzu ste vyrazili do NHL. Prečo až 10 rokov po drafte?

"Je to také zvláštne. Málokto to vie, ale keď som mal 24 rokov, tak som s hokejom asi na pol roka skončil. Potom som sa k hokeju vrátil a bolo to ako na hojdačke. Moju kariéru naštartovala sezóna v Litvínove a hlavne keď sme sa v roku 2000 stali vicemajstrami sveta. Úspechy v národnom tíme mi pomohli k tomu, že klub, ktorý ma draftoval, sa začal o mňa zaujímať a poslali mi ponuky na kontrakt. Teoreticky som mohol byť v NHL skôr, ale neprijal som ponuky na dvojcestné kontrakty, takže to vyšlo až po desiatich rokoch. Vtedy mali reálny záujem, aby som hral v prvom tíme a prikývol som. Mal som dvojročný kontrakt, ale druhý rok bol lockout a potom som sa už do NHL nevrátil. Svoj sen hrať v NHL som si v každom prípade splnil."

Po návrate z USA ste striedali KHL, Švédsko i Česko. Kde sa vám hralo najlepšie?

"Jednoznačne v Rusku. Predovšetkým v Moskve boli vynikajúce podmienky. Bývali sme na ambasáde a mali sme tam svoju slovenskú komunitu."

Kariéru ste zavŕšili v Košiciach, s ktorými ste získali aj dva extraligové tituly. Českú extraligu ste ovládli so Vsetínom. Ktorý titul je pre vás najcennejší?

"Každý titul bol úplne iný. V Česku spomínam hlavne na tú skvelú vsetínsku dynastiu, ktorú sme akoby uzatvárali. Bol to posledný titul tejto dynastie a môj prvý. Boli tam obrovské emócie. Desať mesiacov na to som oslavoval titul v Rusku v Jaroslavli a pár mesiacov na to sme boli majstri sveta. Čiže v jednom kalendárnom roku som dokázal získať tri tituly. Bol to taký hetrik. Takže každý titul bol iný, ale emócie sú rovnaké. Práve tieto emócie prajem zažiť každému športovcovi."

So 162 štartmi patríte medzi trojicu historicky najčastejších reprezentantov. Považujete medaily z MS za vrchol kariéry?

"Bez národného tímu by sa moja kariéra uberala iným smerom. Bol to pre mňa štartovací mostík. Mal som obrovské šťastie, že keď som začal hrať v reprezentácii, tak som sa tam stretol so skvelou partiou spoluhráčov. Bola to naozaj výnimočná generácia. Mali sme aj šťastie, pretože ďalšie roky ukázali, že pre slovenské roky boli stále ťažšie. Aj po toľkých rokoch si stále myslím, že to bol vrchol mojej kariéry."

V posledných dvoch rokoch bolo v drafte vrátane Maxima vybraných 14 Slovákov. Myslíte, že bude tento trend pokračovať?

"Mám prehľad o hráčoch a trénujem na klubovej úrovni aj hráčov nižších ročníkov. Verím, že krivka úspešnosti slovenských hráčov bude opäť stúpať. Sme radi za každého draftovaného hráča. Oni sú potom silným základom aj pre našu reprezentáciu. Momentálne máme dočinenia s najsilnejšou skupinou za posledné desaťročie. Uvidíme, čo prinesú ďalšie roky."