Koho zobrať na pivo? Pozývame Burnsa, Voráčka i Averyho

Po viac ako mesačnej prestávke opäť otvárame Hokejovú kaviareň, teda rubriku, v ktorej redaktori debatujú o rôznych témach. Tentoraz Michael Langr, Marek Burkert, Martin Tomaides, Lukáš Vrkoč a Lukáš Hron uvažujú, s ktorou štvoricou hokejových osobností prítomnosti či minulosti by najradšej vyrazili na pivo (samozrejme, že až vtedy, keď nebudú také prísne pravidlá sociálnej izolácie). Pozrite sa na naše výbery a zamyslite sa nad tým, koho by ste pozvali vy.

Langr: Na 'jedno' s hokejistami? To je vždy zábava. A keby si ešte človek mohol vybrať svoju ideálnu štvoricu na pauzovaný mariáš alebo iba len tak na pokec!
Ak by sa dalo, určite by som pozval hráčov, ktorí majú čo povedať a s ktorými je zábava. Taký Jakub Voráček, to je pivný znalec a skvelý chlap, s ktorým sa určite nenudíte. Podobne aj Tomáš Tatar, ten má tiež rád srandu a príjemne sa s ním rozpráva. K nim by som zobral napríklad extravagantného Brenta Burnsa, ktorý by nás mohol zabávať príbehmi o hadoch, jaštericiach, zoologických záhradách a dianí na svojej farme v Texase.

Skrátka ukecaných chalanov, ktorých je v krčme počuť. Ale aby toho hluku nebolo príliš, pozval by som okrem nich aj Tomáša Hertla. Ten by síce pri takomto stole nebol úplne stredom pozornosti, ale tá jeho večne pozitívna nálada a úsmev na tvári sú nákazlivé, takže by tú spoločnosť rozžiaril už len svojou prítomnosťou a vniesol by do partie pohodu.
Burkert: 'Čo by to bolo za krčmu, keby sa v nej chlapi nepobili?'
Nehovorím, že by som chcel vidieť, ako vzduchom lietajú pollitre a nohy zo stolov, ale trochu napätia v rozhovore nikdy neuškodí. Takže by som proti sebe posadil Maurica Richarda a Gordieho Howea a k nim Wendela Clarka a Slavu Fetisova.
Ikony Montrealu a Detroitu by sa asi chvíľu len nenávistne pozorovali, veď títo dvaja sa boli schopní pobiť aj na All-Star Game. Ale Howe by nakoniec ostal verný svojej povesti gentlemana mimo ľadu a možno by si s Richardom vysvetlili, prečo sa s medzi mantinelmi tak neznášali a prečo dal Howe svojmu psovi meno Maurice...
Postupne by sa k rozhovoru pridali aj Clark a Fetisov, ktorého bývalý fúzatý kapitán Toronta vnímal ako červeného diabla z ríše zla a na ľade mu to dal veľakrát pocítiť. Na uzmierenie by asi padlo aj pár vodiek, ale bolo by lepšie to nepreháňať. Staré trenice by predsa len mohli spustiť neprimerané reakcie.
Vrkoč:Konečne. Roky dohadovania medzi dospievajúcim hokejovým nadšencom a jeho otcom v 90. rokoch konečne môžu byť rozsúdené. Zoberiem so sebou jeho a pekne na férovku zistíme, kto bol vtedy v lige lepší. Či môj vtedajší idol Mats Sundin z Toronto Maple Leafs, alebo otcov obľúbenec Tony Amonte z Chicago Blackhawks, ktorí na toto stretnutie tiež dostanú pozvánky.

To bolo debát, počítania gólov (neskôr aj asistencií a bodov) a hodín ráno pri teletexte! Jasné, boli to dvaja úplne iní hráči, ale na naše súperenie to úplne stačilo. Akákoľvek objektivita - rovnako ako v mnohých podobných hokejových sporoch a súperení - nebola na mieste a mňa by veľmi zaujímalo, ako by porovnávanie seba a toho druhého vnímali samotní Mats a Tony.
Aby bola zostava kompletná, tak by to chcelo nezávislého rozhodcu. Tak napríklad jeden z najlepších brankárov tých čias, ktorý proti Sundinovi s Amontom pravidelne nastupoval. Myslím, že Patrick Roy (Montreal Canadiens/Colorado Avalanche) je na to ideálny.
A aby všetko prebehlo v príjemnom duchu, tak bude hostiteľom Brent Burns zo San Jose Sharks. Na svojom ranči nám určite pripraví skvelé a lahodné menu z grilu, ktorý tak rád používa. Verím, že o zábavu s pivom v ruke bude postarané.
Tomaides:Do ideálnej štvorice by som namiesto mladých a divokých pozval skôr starších a skúsených. Ako prvý by prišiel na rad Mike Modano, pretože na jeho rýchlosti, šikovnosti a góloch som vyrástol. Potom by som si vybral Dominika Haška. Ten dokáže začať vetu na tému 'Stanley Cup' a dokončiť ju o tri minúty neskôr s vysvetlením, ktorá zubná kefka je teraz na trhu najlepšia. Stále má čo povedať.
Druhou dvojicou by boli večne usmiaty šoumen Roberto Luongo a jeden z najnenávidenejších hráčov v histórii Sean Avery. Rád by som videl, či ešte stále dokáže svoje okolie vytáčať rovnako ako zamlada.

Tém na diskusiu by bolo veľa. Čoskoro päťdesiatročného Modana by som sa chcel spýtať, čo hovorí na súčasný hokej a či by stíhal s terajšími rýchlokorčuliarmi. V jednom čase v tejto disciplíne totiž vynikal. S ním a s Haškom by som rád prebral finále Stanley Cupu 1999, v ktorom Brett Hull sporne rozhodol o výhre Dallas Stars a nechal českú hviezdu Buffalo Sabres na strane porazených.
Chcel by som zistiť aj skutočnú Averyho povahu. Zaujímalo by ma, či je naozaj taký prudérny provokatér, alebo či je to len póza, ktorá mu zaistila miesto v najlepšej lige sveta. A Luongo? Ten by to mohol celé komentovať. Tak by ma to fakt bavilo.
Hron:Zo všetkých hráčov, ktorí kedy nastúpili v NHL, by som asi najradšej išiel na pivo s Ivanom Hlinkom. Bohužiaľ, už sa mi to nepodarí. Ako novinár som sa s ním niekoľkokrát mal možnosť rozprávať, ale pravdupovediac som bol ešte ucho. Niekedy máte smolu, že tých najzaujímavejších ľudí stretnete v nesprávnom veku.
Hlinkov rozhľad by zaručoval, že by sme sa mohli rozprávať o čomkoľvek. Medzi všetkými témami by určite nezapadol ani rok 1981, keď ako veterán odišiel do Vancouver Canucks.
Sypal by som zo seba jednu otázku za druhou: Ako ho tam vnímali ako vyslanca komunistickej krajiny, aké ťažké bolo presadiť sa v lige, ktorá bola oveľa drsnejšia ako dnes. Ako s mužstvom šokovali NHL postupom do finále Stanley Cupu, ako aj on sám nazbieral vynikajúcich 60 bodov...
Koho by som na tomto večierku prizval do partie? Napadá mi Hlinkov krajan a kamarát Jiří Bubla, jeho vtedajší spoluhráč z Canucks. Bolo by pikantné pozvať aj ich ďalšieho kolegu Glena Hanlona. Brankára, ktorému dal Wayne Gretzky svoj prvý gól v NHL. A neskôr trénera, ktorý viedol Washington Capitals neskôr aj slovenskú reprezentáciu.
Keď o tom tak premýšľam, tak by sme na tom pive potrebovali väčší stôl. Hlinka mal totiž v sezóne 1981-82 kopu zaujímavých spoluhráčov. Napríklad Tigera Williamsa, legendárneho bitkára. Alebo Marca Crawforda. S ním sa potom znova stretol na olympiáde 1998 v Nagane, kde Crawford trénoval Kanadu.
To by bol teda pokec! Ja by som si pokojne sadol iba do rohu a len by som týchto starých veteránov počúval.