Vzostup ukrajinského hokeja pritom neprišiel z ničoho nič. Tím pod vedením Chrystyčova sa do druhej najvyššej skupiny dostal postupom z kategórie 1B v roku 2024. Minulý rok o postup medzi elitu tesne prišiel: v poslednom dueli s Japonskom, keď jej stačila remíza v riadnom hracom čase, Ukrajina prehrala 2:3.
Tentoraz to s pomocou Litvy spolu s Kazachstanom dokázala.
"Kazaši hrali hokej. My sme sa stále len naháňali," usmial sa Chrystyč.
Ruská invázia na Ukrajinu sa začala 24. februára 2022. O štyri roky neskôr napadnutý národ našiel hrdinov aj na športovom poli. Fanúšikovia sa identifikovali s hokejistami, ktorí im na chvíľu pomohli otočiť emócie iným smerom.
"Po tom, čím si naša krajina prešla, to všetko cítime. Cítime podporu nielen bežných fanúšikov, ale aj členov ukrajinskej armády. V každom rozhovore s médiami ďakujeme našim vojakom a chceme poďakovať aj takto. Naša motivácia nie je vyhrávať len pre nás, nielen pre fanúšikov, ale pre celú krajinu."
Chrystyč je najlepší Ukrajinec v dejinách NHL. Odohral v nej 811 zápasov za Washington Capitals, Los Angeles Kings, Boston Bruins a Toronto Maple Leafs. Dal v nich 259 gólov a nazbieral 596 bodov, dvakrát si zahral All-Star Game NHL a so Sovietskym zväzom získal zlato na majstrovstvách sveta IIHF 1990 aj na juniorskom šampionáte o rok skôr. Ukrajinu reprezentoval na troch MS (2001-2003) a na olympiáde v Salt Lake City 2002.
Emócie na aktuálnom turnaji v Poľsku však podľa neho prebijú všetky tieto úspechy.
"Asi len juniorské zlato z Anchorage (na Aljaške) v roku 1989 sa s tým dá porovnať," povedal päťdesiatšesťročný tréner. "Vtedy som mal dvadsať, ďaleko od domova sme hrali proti budúcim hviezdam NHL z Kanady a USA. Teraz mám podobný pocit."
Pokým hráči na ľade počas záverečného ceremoniálu skákali okolo neho, on si zachoval dekórum.
"V mojom veku je už lepšie neskákať. Mohol by som sa šmyknúť," usmial sa.
Za tým úsmevom sa však skrývalo niečo hlbšie.
Súpiska jeho tímu v Poľsku odzrkadlovala ťaživú atmosféru súčasného ukrajinského hokeja. Len sedem hráčov na ňu prišlo z domácej ligy. Zvyšok bol pozbieraný zo súťaží v Európe a v Severnej Amerike vrátane tých, ktorí utiekli pred vojnou a nemôžu sa bezpečne vrátiť domov.
Ukrajina mala aj najmladší káder na turnaji, jeho priemerný vek bol tesne nad 25 rokov.
"Hráči sú preč od rodín, od domova a je to pre nich neskutočne náročné," povedal Chrystyč. "Odísť nebola ich voľba. Ich životy sa totálne zmenili."
Ukrajinská liga sa hrá aj za vojny aj keď vo veľmi zložitých podmienkach. Aktuálne je v nej päť klubov. Dať dokopy národné mužstvo nie je jednoduchá úloha.
Pred turnajom Ukrajina odohrala len jeden prípravný duel s domácou reprezentáciou v rámci kempu v Maďarsku, kde mala len 22 hráčov v poli a troch brankárov.
"Nemohli sme hrať ani minizápas v rámci tímu. Trénovali sme s 12 alebo 13 hráčmi," povedal Chrystyč.
"Počas tých niekoľkých týždňov sme sa úžasne spojili. Stal sa z nás skutočný tím."
Jeho lídrom bol kapitán Igor Merežko, ktorý hrá českú extraligu za Plzeň.
Tréneri raz nakázali hráčom, aby si urobili voľno v malých skupinách. "Povedali sme im: Okrem raňajok a večere žiadne partie väčšie ako dvaja ľudia. Už sme boli tri týždne spolu a mali by ste si od seba aj oddýchnuť," usmial sa Chrystyč.
Puto medzi hráčmi sa ešte posilnilo.
\\\\
Pre publikum v krajinách, ktoré žijú v mieri, je ťažké predstaviť si, ako vyzerajú niektoré špecifiká ukrajinského hokeja.
Počas ligových zápasov môžu hru zastaviť protiletecké sirény. Hráči musia opustiť ľad a zamieriť do krytov. Ak poplach trvá dlhšie, tak sa duely posúvajú na ďalší deň.
"Odohráte napríklad dve a pol tretiny, do konca ostáva desať minút, a zrazu sa všetko zastaví," opisoval Chrystyč. "Hostia musia ostať cez noc a na druhý deň ráno sa zápas dohrá. Pre psychiku to nie je veľmi zdravé."
Keď sa vojna začala, tak žil v Kremenčuku. Ostal ešte mesiac a potom sa rozhodol krajinu opustiť.
Aj v zahraničí však reaguje na bežné zvuky inak ako ostatní.
"Šokoval ma zvuk lietadla. Na Ukrajine je nebo zatvorené pre civilné lety. Takže keď ľudia počujú niečo vo vzduchu, tak okamžite vedia, o čo ide: dron alebo raketa," vysvetlil. "Ja som mal oproti ostatným šťastie. Žil som na strednej Ukrajine, kde sme nevideli ani nepočuli rakety priamo, ale poplachy boli konštantné a často sme museli ísť do krytov. Emočne to bolo veľmi vyčerpávajúce."
Vojna zničila aj osobné vzťahy.
"Rozprával som sa s priateľmi v Rusku vrátane (bývalého spoluhráča z Capitals) Andreja Nikolišina. Boli sme desaťročia dobrí kamaráti. Snažil sa ma upokojiť, aby som nerobil nič urýchlené a nebral do rúk zbraň."
Vo chvíľach, keď ruská armáda mierila na Kyjev alebo keď sa objavili informácie o otrasnom masakri v Buči, to však preňho nebolo ľahké.
"Ani si nedokážem predstaviť, čo tam ľudia prežívali. Viem, že mnoho ľudí z hokejového prostredia sa prihlásilo ako dobrovoľníci, aby bránili Kyjev. Jeden z nich mi povedal, že mu nedali zbraň. Mám šabľu, tak pôjdem s ňou."
\\\\
Aj preto sa Chrystyč snažil uchrániť tým od podobných vplyvov. Chcel, aby bolo okolo neho všetko v normále.
"Na vojnu sa nikdy nedá zvyknúť," povedal. "Ale ľudia sa nejako adaptujú. Snažia sa žiť ďalej."
Súčasťou tohto procesu je aj šport.
"Chceli sme domov priniesť niečo pozitívne."
Návrat Ukrajiny medzi svetovú elitu je Chrystiča ďalšia výzva. Dlhé roky počas svojej hráčskej kariéry strávil na najvyššej úrovni a v budúcnosti by chcel ostať v Severnej Amerike ako tréner alebo skaut.
Jeho poľská misia je však splnená.
Udržať Ukrajinu spolu.
Dať ľuďom aspoň malý dôvod oslavovať.
A to sa v jeden nezabudnuteľný večer v útrobách poľskej haly podarilo.
