Olympijské hviezdy: Jaroslav Halák

Každú sobotu až do začiatku Hier v Pekingu 2022 prinášame spomínanie na kľúčové okamihy a veľké osobnosti zimných olympiád. Pokračujeme seriálom hviezd, ktoré by mohli nastúpiť v Pekingu. Na rade je Jaroslav Halák.

Byť súčasťou toho tria je veľká výsada. V októbri všetky krajiny oznámili úvodné tri mená, ktoré by mali byť hlavnými piliermi národných tímov na olympiáde v Pekingu. Už na začiatku októbra teda bolo jasné, že obranu Slovenska budú mať pod palcom Erik Cernak s Andrejom Sekerom. A v bránke bude opäť kraľovať Jaroslav Halak.
Brankára Vancouver Canucks čaká tretí olympijský turnaj v kariére. Pred ôsmimi rokmi štartoval v ruskom Soči, ale oveľa výraznejší zápis do reprezentačnej kroniky zaznamenal v meste, ktoré sa od tejto sezóny stalo jeho novým domovom. Olympijské hry vo Vancouveri majú v Halákovom životopise čestné miesto.
Slováci odštartovali turnaj zápasom proti Česku, ktorý prehrali 1:3. Ak vtedy niekto prorokoval, že sa na prvú porážku budú nabaľovať ďalšie, tak zažil prekvapenie. V skupinovej fáze ostala jediná. Hlavne vďaka mužovi s maskou, na ktorej mal na olympiáde okrem národných znakov aj Juraja Jánošíka a legendárneho brankára Vladimíra Dzurillu.
Už dvadsaťdva hodín po prehre s Českom Slovensko čakala obrovská výzva. Ruská zborná bola jedným z hlavných favoritov turnaja a slávna výhra 2:1 po samostatných nájazdoch sa opäť zrodila najmä vďaka Halákovi. Ten nedovolil skórovať hráčom ako Alexander Ovečkin, Jevgenij Malkin či Pavel Dacjuk. Ako jediný strážcu slovenskej bránky prekonal Alexej Morozov.
"Toto víťazstvo nám dodá sebavedomie," veril po zápase Pavol Demitra. "Po dlhom čase máme v bránke hviezdu, ktorá dokáže nielen podržať mužstvo, ale aj vyhrať zápas."
Demitrove slová potvrdil aj nasledujúci duel proti Lotyšsku, v ktorom Halák ani raz neinkasoval a pridal aj triumf nad Nórskom. Skutočnú senzáciu na Slovensku priniesol až štvrťfinálový triumf nad obhajcami titulu zo Švédska, ktorý poslal Slovákov do bojov o medaily.

"Využili sme jedinečnú šancu napáchať na turnaji ešte nejaké škody. Sme tak ďaleko, počínali sme si naozaj dobre. To bola naša najväčšia výzva," uviedol Halák pred semifinálovým duelom, v ktorom čelili najťažšiemu súperovi zo všetkých - mužstvu domácej Kanady.
"Halák je dobrý gólman, na turnaji mu zatiaľ vyšli všetky zápasy," uvedomoval si pred vzájomným zápasom Sidney Crosby, asistent vtedajšieho kanadského kapitána Scotta Niedermayera.
Semifinále nakoniec tesne nevyšlo a po šokujúcom výbuchu v závere sa skončil prehrou aj súboj o tretie miesto proti Fínsku. Štvrtá priečka však bola aj tak najúspešnejšia v histórii Slovenska.
"Že sme sa dostali tak ďaleko je hlavne Jarova zásluha. On je brankár svetovej extratriedy," vychvaľoval gólmana Demitra, spolu s Halákom najväčšia opora slovenského tímu na olympiáde.
Fantastickú formu a nadšenie si Halák vtedy preniesol aj do NHL, kde tesne po olympiáde priviedol Montreal Canadiens až do finále Východnej konferencie.
O štyri roky neskôr pred olympiádou v Soči tréner Vladimíra Vůjtek nemusel dlho zvažovať, komu zverí úlohu jednotky. Nádeje na zopakovanie hviezdnych momentov z Vancouveru však veľmi rýchlo vyprchali.
Halák bol v tom čase jednotkou v St. Louis Blues, ale v Rusku sa nepredviedol v dobrom svetle. V úvodnom dueli nedokázal zabrániť prívalu striel Američanov a neodvrátil ani blamáž s outsiderom zo Slovinska.
Viac o téme: [Olympijské legendy: Miroslav Šatan]
"Musím byť lepší. Nemôžem povedať, že by sa spoluhráči nesnažili. Snažili sa a veľmi. Prijímam plnú zodpovednosť, góly som mal chytiť. Keď som mal tím najviac podržať, tak mi tam spadne hlúpa strela," povedal Halák porážke 1:3 so Slovinskom.
Po tomto zápase sa už vtedy dvadsaťdeväťročný gólman v bránke neobjavil a zvyšné duely odchytal Ján Laco. Halákov gólový priemer sa zastavil na tristnom čísle 5,13 a úspešnosť sa zosunula na 85,17 percenta. Jeho výsledky sa teda vôbec nedali porovnať so štatistikami z Vancouveru, keď mal úspešnosť 91,1 percenta a priemer 2,41 gólu na zápas.
Neúspech v Soči si Halák čiastočne vynahradil na Svetovom pohári v Toronte v roku 2016, kde priviedol Tím Európy až do finálového súboja s Kanadou. Teraz sa po ôsmich rokoch vráti do národného dresu. To je určite samo osebe veľká motivácia. O tom, že ho ako tridsaťšesťročného pravdepodobne čaká posledná olympiáda v kariére, ani nehovoriac.