Olympijské legendy: Marián Hossa

Každú sobotu až do začiatku Hier v Pekingu 2022 prinášame spomínanie na kľúčové okamihy a veľké osobnosti zimných olympiád. Pokračujeme odpočítavaním najväčších olympijských legiend slovenského hokeja. Dnes sa zameriame na Mariána Hossu.

Majstrovské roky slovenskej reprezentácie ho obišli. V rokoch 2000, 2002 a 2003, keď národný tím na svetových šampionátoch postupne získal strieborné, zlaté a bronzové medaily, Marián Hossa vždy bojoval s Ottawa Senators v play off NHL.
Štyrmi účasťami na olympijských turnajoch si to budúci člen Hokejovej siene slávy čiastočne vynahradil. Medailu s reprezentáciou na nich síce (niekedy veľmi tesne) nezískal, ale aj tak bol súčasťou tímov, ktorých výkony patria medzi najpamätnejšie momenty v histórii slovenskej reprezentácie.
Prvýkrát si Hossa vyskúšal ľad pod olympijskými kruhmi v roku 2002, keď sa zimný turnaj konal v americkom Salt Lake City. Slovensko v ňom vtedy nepostúpilo do hlavného turnaja a muselo odohrať kvalifikáciu. Počas nej sa NHL neprerušila, takže najväčšie hviezdy vrátane vtedajšieho útočníka Ottawy do Utahu prilietali podľa programu svojich zámorských klubov.
Hossa stihol len dva zápasy, ale zvládol v nich úžasných šesť bodov (4+2). V záverečnom zápase zažiaril hetrikom a reprezentácia zdolala Francúzsko 7:1, ale ani vysoké víťazstvo už nič nezmenilo a Slováci skončili na predposlednom mieste.

Nasledujúci turnaj v Turíne znamenal pre reprezentáciu veľký prelom. Slovensko sa prvýkrát predstavilo v hlavnom programe, pretože predtým dvakrát skončilo v kvalifikácii. Hossa na turnaj priletel počas perfektne rozbehnutej sezóny za Atlanta Thrashers, ktorá sa s 92 bodmi v 80 zápasoch nakoniec stala jeho druhou najproduktívnejšou v kariére.
Slovenská súpiska bola nabitá hviezdnymi menami a Mariánov otec František Hossa, ktorý reprezentáciu viedol ako hlavný tréner, sa do prvého útoku okrem svojho syna rozhodol postaviť Pavla Demitru a Mariána Gáboríka.
Táto kombinácia sa ukázala ako fantastický ťah. Elitná formácia dala spolu 10 gólov, čo bolo viac ako zvyšok mužstva dokopy. Trenčianska trojica viedla fungujúcu partiu, ktorá bez jediného zaváhania preletela cez základnú skupinu. Nádeje na medailu ukončilo Česko, ktoré vo federálnom súboji poslalo Hossu a spol. domov po prehre 1:3.
Hossa napriek tomu v severnom Taliansku zažil svoju najlepšiu olympiádu v kariére. S bilanciou 5 gólov, 5 asistencií v šiestich zápasoch ovládol nielen tabuľku slovenského tímu, ale skončil aj na delenom druhom mieste v celkovej produktivite turnaja. Piate miesto síce bolo úspechom, ale pre Hossu to nakoniec nebolo najvyššie umiestnenie na olympijských hrách.

O štyri roky neskôr skončil s tímom štvrtý, tesne pod medailovými priečkami. Olympijský ročník pred turnajom vo Vancouveri pritom vôbec nebol ideálny. Po prestupe do Chicago Blackhawks musel vynechať prvých 22 duelov sezóny kvôli rehabilitácii po operácii ramena.
Tesne pred olympiádou navyše útočník Chicaga dostal úder do hlavy, takže ani nebolo isté, či vo Vancouveri vôbec nastúpi. Nakoniec v Britskej Kolumbii naskočil hneď od prvého zápasu a so slovenskou zlatou generáciou odohral najúspešnejší olympijský turnaj v ére samostatnosti.
Zverenci trénera Jána Filca v ňom senzačne postúpili do semifinále, kde tesne podľahli Kanade a po dramatickom súboji o bronz nakoniec podľahli aj s Fínsku. Hossa sa s deviatimi bodmi za tri góly a šesť asistencií stal druhým najproduktívnejším hráčom celých hier. O jeden bod ho predbehol len kolega z prvej formácie Demitra.
"Veľmi sme chceli medailu," smútil vtedy Hossa. "Na všetkých chalanov však môžeme byť hrdí. Počas celého turnaja sme predviedli veľa dobrého. Samozrejme, že sme nechceli skončiť štvrtí, veľmi sme túžili po medaile. Preto je to pre nás teraz také ťažké."

Tesný neúspech si Hossa o pár mesiacov neskôr vykompenzoval s iným mužstvom a prvýkrát v kariére získal s Chicagom Stanley Cup, ku ktorému v priebehu piatich rokov pridal ďalšie dva.
Po Vancouveri sa pre mnohých slovenských hráčov olympijská kariéra skončila, ale Hossa ešte pokračoval o štyri roky neskôr do Soči. V Rusku však už výkony Slovenska ani zďaleka nepripomínali úspechy z Turína či Vancouveru.
Ani v roku 2014 Hossa nebol stopercentne fit, ale problémy s chrbtom mu nezabránili štartovať v národnom drese.
"Keď máte možnosť zahrať si na veľkom turnaji za vašu krajinu, je to niečo úžasné," reagoval vtedy Hossa na nápad, či predsa len nechce využiť olympijskú prestávku na návrat do stopercentnej formy. "Ak to neurobíte, máte zase veľa voľna a času na doliečenie sa. Obe možnosti majú svoje výhodu, ale ja budem radšej hrať."

Aj hral, a dokonca najlepšie z celého tímu. V štyroch štartoch nazbieral tri body, čo žiadny jeho spoluhráč nezvládol. Slovensko však napriek tomu nevybojovalo ani jeden triumf a skončilo na predposlednom mieste na turnaji.
Hossa teda svoju olympijskú kariéru zakončil rovnakým tímovým neúspechom, akým ju o 12 rokov skôr odštartoval. Tie dve účasti na hrách medzitým však ešte budú dlho patriť medzi najväčšie úspechy slovenského hokeja.