Jurčo: V NHL som sa držal zubami-nechtami

Aj keď sa primárne venujeme NHL, nezabúdame ani na dianie na opačnej strane Atlantiku. Približne dvakrát za mesiac vám v sezóne 2026-27 prinesieme rozhovor s niektorou osobnosťou pôsobiacou na Slovensku či inde v Európe. Tentoraz sme sa porozprávali s útočníkom Tomášom Jurčom.  

-------------------

V NHL odohral 221 zápasov za Detroit Red Wings, Chicago Blackhawks, Edmonton Oilers a Vegas Golden Knights. A zámorskú súťaž stále sleduje – hlavne útočníka, ktorý rovnako ako on pochádza z Košíc. 

"Na ňom sa mi neskutočne páči, ako to dokáže zvládať. Ja som ani zďaleka nemal taký tlak, ako má Ďuri," povedal Jurčo o Jurajovi Slafkovskom z Montreal Canadiens. "Klobúk dole za to, ako dokáže vyjsť na ľad a nemyslieť na veci, ktoré nevie ovplyvniť. On to dokáže. A to je ten rozdiel."

V rozhovore pre NHL.com/sk tridsaťtriročný útočník hovorí aj o kariére poznačenej zraneniami, Connorovi McDavidovi aj o možnosti ešte si obliecť reprezentačný dres.

Do zahraničia ste odišli v 16 rokoch, strávili ste tam v podstate polovicu života a teraz ste sa vrátili domov. Prišiel správny čas?
"Myslím si, že áno. Hlavne z rodinného hľadiska, pretože čakáme bábätko v decembri, čo je v strede sezóny. Preto bolo pre mňa prioritou zostať túto sezónu doma. Som rád, že to takto vyšlo a že sme sa dohodli s Košicami."

Prvýkrát v kariére hráte v slovenskej najvyššej súťaži. Ako ju zatiaľ hodnotíte?
"Ešte ju úplne neviem zhodnotiť, ale myslím si, že je dosť podceňovaná. Je tu veľa šikovných hráčov a hokej vôbec nie je zlý. Videli sme aj to, že Nitra dokázala poraziť fínske kluby v Lige majstrov. Určite to nie je NHL ani KHL, ale je to veľmi kvalitná liga."

S Košicami ste podpísali zmluvu na jednu sezónu. Viete si predstaviť, že by ste ostali aj dlhšie?
"To ešte uvidíme. Hlavnou prioritou bude rodina. Myslím si, že sa budem viac prikláňať k tomu, aby sme zostali doma, ale uvidíme, čo bude."

V NHL ste odohrali 221 zápasov. Keď dnes počujete toto číslo, aký je to pocit?
"Som typ, ktorý nie je nikdy úplne spokojný. Keď sa však spätne pozriem na to, čím všetkým som si prešiel, hlavne zdravotne, môžem byť na svoju kariéru hrdý. Aj napriek početným vážnym zraneniam som sa dokázal rok čo rok udržať v prvých tímoch. Keď som prišiel do Edmontonu, udržal som sa v prvom tíme. Vo Vegas takisto a potom v oboch prípadoch prišlo zranenie a preradenie do AHL. Vzhľadom na svoje zdravie som vyťažil maximum. Keď som mal devätnásť či dvadsať rokov a prakticky žiadne zdravotné problémy, asi by som dúfal, že to číslo bude vyššie. Ale za tých okolností je podľa mňa veľmi dobré."

Hrali ste za Detroit, Chicago, Edmonton a Vegas. Kde vám bolo najlepšie?
"Kde sa najviac darí, tam je aj najlepšie

. Prvá sezóna v Detroite bola super. Potom to z rôznych dôvodov išlo trošku dole vodou, aj moja výkonnosť a hlavne minutáž. Dobre som sa cítil aj v Chicagu. Prvých pár mesiacov som bol v AHL, kde som sa konečne vyhral a opäť nabral sebavedomie s pukom. Potom ma zavolali hore. Chicago už bolo mimo play off, takže sme my mladí dostávali veľa priestoru a mal som celkom dobré čísla. Aj Edmonton bol fajn, mal som tam výbornú prípravu. Potom však prišlo zranenie hneď na začiatku sezóny. Každé miesto malo pre a proti."

V Detroite ste hrali s Pavlom Dacjukom či Henrikom Zetterbergom, v Chicagu s Patrickom Kaneom a Jonathanom Toewsom a v Edmontone s McDavidom. Kto na vás urobil najväčší dojem?
"Bola radosť byť s takými hráčmi a sledovať, čo dokážu. Škoda, že Dacjuk a Zetterberg už boli na sklonku kariéry. Connor McDavid je však úplne iná trieda. Aj spomedzi všetkých tých kvalitných hráčov je ešte nad nimi. Patrick Kane je tiež neskutočne šikovný. Mal som šťastie hrať s množstvom takýchto hráčov a od každého sa dá veľa naučiť."

Čo bolo pre vás ťažšie – dostať sa do NHL alebo sa v nej udržať?
"Pre mňa bolo ťažšie sa tam udržať, pretože som sa tam dostal relatívne rýchlo. Bol som mladý, zdravý, bez všetkých tých problémov a nebolo to pre mňa až také zdĺhavé ako napríklad možno pre Tomáša Tatara dostať sa do NHL. Keď potom prišli rôzne zdravotné problémy, už nebolo jednoduché zostať v NHL."

Zo zámoria ste odišli v roku 2021. Verili ste ešte vtedy v návrat do NHL?
"Nie. Držal som sa tam dlho. Dlhé roky som mal aj jednocestnú zmluvu. Pre mňa bola stále cieľom NHL a držal som sa tam zubami-nechtami, ako sa dalo. Vedel som však, že akonáhle urobím ten krok a pôjdem do Európy, už sa vracať nebudem. Bolo pre mňa veľmi ťažké zmieriť sa s tým, že sa to skončilo. Chcel som, aby tá etapa mala ešte krajší koniec."

Sledujete stále NHL? Ako sa podľa vás zmenila?
"Pozerám si highlighty. Je vidieť, že sa NHL zmenila. Veľa sa korčuľuje, hra je veľmi rýchla a prichádza veľa mladých a šikovných hráčov. Podobné to bolo v posledných rokoch aj v KHL."

Máte v NHL stále bývalých spoluhráčov. Ste s niekým v kontakte alebo niekomu fandíte?
"V kontakte som už s málokým. Raz za čas si s niekým napíšem. Fandím však Edmontonu a McDavidovi, nech im to už konečne vyjde. Je to najlepší hráč súčasnosti, takže si to zaslúži."

Jedným z najvýraznejších slovenských hráčov v NHL je Juraj Slafkovský, s ktorým ste mali možnosť hrať na olympijských hrách v Pekingu v roku 2022. On bol jednotkou draftu, vás si vybrali v druhom kole. Dokážete sa vcítiť do tlaku, ktorý zažíva?
"Na ňom sa mi neskutočne páči, ako to dokáže zvládať. Pre mňa bolo veľakrát veľmi náročné neriešiť tlak, a to som ho zďaleka nemal taký veľký, ako má Ďuri. Klobúk dole za to, ako dokáže vyjsť na ľad a nemyslieť na veci, ktoré nevie ovplyvniť. Sme ľudia a nie vždy je jednoduché vypnúť hlavu. Veľa hokejistov je šikovných, ale keby dokázali nemyslieť na veci, ktoré nevedia ovplyvniť, možno by to bolo iné. On to dokáže. A to je ten rozdiel."

V zbierke máte Calder Cup, Memorial Cup aj bronzovú olympijskú medailu. Je práve Peking najväčším úspechom kariéry?
"Myslím si, že áno. Získať bronz pre krajinu je niečo veľmi krásne a určite to patrí medzi moje najväčšie úspechy. A potom samotná NHL a možnosť zažiť život hráča NHL. O tom som vždy sníval. Takže tieto dve veci."

Vedeli by ste si ešte predstaviť návrat do reprezentácie?
"Všetko závisí aj od rodinnej situácie. Táto sezóna je špecifická v tom, že čakáme bábätko a všetko bude tomu podriadené. Reprezentáciu by som neodmietol, ale chcem byť pri všetkých dôležitých veciach. Som tomu otvorený, ale uvidíme, aké budú okolnosti."

V roku 2029 budú majstrovstvá sveta opäť na Slovensku a hrať by sa mohlo aj v Košiciach. Vedeli by ste si predstaviť uzavrieť reprezentačnú kariéru práve tam?
"Určite by to bolo pekné, ale uvidíme, čo bude o tri sezóny. Momentálne idem od sezóny k sezóne podľa toho, ako sa cítim a ako je na tom moje zdravie. Bolo by veľmi dobré, keby sa to podarilo a cítil by som sa dobre ešte aj v roku 2029, ale momentálne sa nepozerám až tak ďaleko."

Chýba vám ešte niečo, čo by ste chceli v kariére dosiahnuť?
"Myslím si, že všetko je tak, ako malo byť. Zažil som veľa pekných chvíľ, ale bolo by pekné zavŕšiť to titulom s Košicami."