Práca generálnych manažérov tímov NHL pod lupou

V zámorskej NHL sa aplauduje útočníkom, ktorí zbierajú góly a asistencie po hrstiach. Oceňujú sa elitní obrancovia a chvália sa gólmani, ktorí sú schopní ukradnúť pre svoj tím víťazstvo.
Trochu v ústraní naopak ostávajú generálni manažéri. Pritom sú to muži, ktorí majú v svojich tímoch zásadný vplyv. To oni robia zásadné strategické rozhodnutia, udávajú smer klubu a skladajú súpisku.
Súčasná situácia okolo hviezdneho útočníka Leona Draisaitla ukazuje, že to niekedy nie je práve med lízať. Nemeckému reprezentantovi po skončení sezóny vypršala v Edmonton Oilers zmluva a novú doteraz nepodpísal.

Draisaitl je chránený voľný hráč, Oilers tak môžu byť pokojní. Aj keby Draisaitl dostal ponuku z iného klubu, Edmonton má možnosť ju okamžite dorovnať. Aj napriek tomu to je však pre generálneho manažéra Petera Chiarelliho veľká komplikácia.
Skúsený funkcionár samozrejme o jedného zo svojich najlepších hráčov nechce za žiadnu cenu prísť, na druhej strane ale musí myslieť aj na zvyšok tímu. Je isté, že sa Draisaitl stane spoločne s Connorom McDavidom najlepšie plateným hráčom tímu.
To však s ohľadom na platový strop znamená, že Chiarelli má výrazne menší manévrovací priestor pri ďalším skladaní mužstva. Kým sa však vyjednávania o novom kontrakte pre Draisaitla ťahajú, z voľného trhu postupne miznú ďalší a ďalší hráči.
"Samozrejme chcem Leona podpísať, o ničom inom som ani nepremýšľal," zdôraznil Peter Chiarelli. "Ale to nie je otázka jedného dňa, jedná sa o dlhodobý proces. Radi by sme to mali vyriešené čo najskôr, ale vôbec si nepripúšťame, že by sme oňho prišli."
To sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestane. Draisaitl by mal aj ďalšiu sezónu začať v drese Oilers. Táto situácia ale poukazuje na to, aké ťažké manévrovanie musia niekedy podstupovať generálni manažéri tímov.
Platí to predovšetkým v prípadoch, keď musia podpisovať dlhodobé a mimoriadne vysoké zmluvy so svojimi kľúčovými hráčmi. Svoje o tom vie generálny manažér Chicago Blackhawks Stan Bowman.
Syn slávneho trénera Scottyho Bowmana prevzal Blackhawks v lete roku 2009 a už v tej chvíli dobre vedel, že o päť rokov neskôr bude musieť riešiť situáciu okolo hviezd tímu Jonathana Toewsa a Patricka Kanea.
Postupne sa preto začal zbavovať dôležitých hráčov, aby si vybudoval dostatočný priestor pod platovým stropom. Kabínu Chicaga tak opustili napríklad Dustin Byfuglien, Andrew Ladd či Troy Brouwer.

V lete roka 2014 potom Toews s Kaneom podpísali nové osemročné zmluvy. Blackhawks zvládli toto krízové obdobie skvelo, Bowman totiž mužstvo vhodne doplnil a Chicago oslavovalo v sezóne 2014-2015 zisk Stanley Cupu.
V tomto smere odvádza skvelú prácu aj šéf Pittsburgh Penguins Jim Rutherford. Aj on musel svoju prácu prispôsobiť faktu, že potrebuje udržať elitných útočníkov Sidneyho Crosbyho a Evgeniho Malkina. To sa Penguins naďalej darí aj za cenu, že obaja hráči ročne ukrajujú z platového stropu viac ako 18 miliónov dolárov a Penguins sa museli v posledných rokoch vzdať niekoľkých veľmi kvalitných hokejistov.
Rutherford nemá pod platovým stropom toľko prostriedkov, aby získal veľa ďalších zvučných mien. Darí sa mu však dopĺňať káder pracantmi a typologicky vhodnými, aj keď lacnejšími, hráčmi. Aj preto získal Pittsburgh dvakrát po sebe Stanley Cup.

Nájdeme však aj opačné prípady. Napríklad Vancouver Canucks. Bývalý generálny manažér Mike Gillis sa v lete roku 2013 rozhodol udržať v tíme bratov Henrika a Daniela Sedinovcov. Obom predložil štvorročný kontrakt a Canucks sa z platového stropu ročne strháva 14 miliónov dolárov.
To je pre rozpočet veľká záťaž. Na rozdiel od Bowmana a Rutherforda ale Gillis nedokázal s obmedzenými možnosťami poskladať zvyšok tímu tak, aby bol konkurencieschopný. Canucks sa za posledné štyri sezóny dostali do play off len raz, Gillis preto v apríli roka 2014 v klube skončil a tím prevzal Jim Benning.