Pred 36 rokmi nastúpil Mikita naposledy v NHL. Choroba ho pripravila o spomienky

Počas sezóny 2015-16 vám NHL.com/sk prináša zbierku historických udalostí spojených s NHL a slovenským hokejom. V seriáli, ktorý ponúka každý mesiac jeden diel, si môžete prečítať o významných míľnikoch, pamätných zápasoch, výsledkoch a triumfoch. História sa zlučuje so súčasnosťou a jej najskvelejšie momenty ožijú.

Pred 36 rokmi skončila skvelá kariéra veľkého hokejového priekopníka. Stan Mikita nastúpil 30. novembra 1979 na posledný zápas v drese s indiánom na prsiach. Chronické problémy s chrbtom ho už potom na ľad nepustili.

Od roku 2011 má slovenský rodák sochu hneď vedľa chicagskej arény United Center ako pripomienku 20 dvoch sezón, v ktorých bojoval za Blackhawks. Kvôli postupujúcej demencii si však sedemdesiatpäťročná legenda nič zo slávnych dní nepamätá.

Mikita odohral v NHL 1394 zápasov v základnej časti, nastrieľal v nich 541 gólov a pridal 926 asistencií. Nastúpil aj v 155 zápasoch play off (59+91). V roku 1961 bol členom tímu, ktorý pod vedením kouča Rudyho Pilousa vyhral pre Chicago na dlhé roky posledný Stanley Cup, čo zmenila až súčasná éra Patricka Kanea, Jonathana Toewsa, Mariána Hossu.

Mikita začal hrať v NHL ešte v ére Original Six a končil v sezóne, v ktorej už vládol Wayne Gretzky. Výpočet Mikitových individuálnych trofejí je veľmi dlhý. V roku 1967 získal ako prvý hráč v histórii naraz Hart Trophy, Art Ross Trophy aj Lady Bing Memorial Trophy. Ďalší rok to zopakoval.

V októbri 1980 vyvesili pod strechou chicagskej haly banner s číslom 21. "Bola to pre mňa veľká česť, keď sa Blackhawks rozhodli vyradiť ako prvé číslo práve to moje," povedal Mikita v dokumente Pioneers of Hockey. O tri roky neskôr, keď ho uvádzali do Hokejovej siene slávy, už pôsobil ako golfový profesionál.

Mikitova éra je prešpikovaná mnohými historkami, ktoré sú dnes považované za klasické. Ich aktér ich dokázal pútavo, ale aj s humorom rozprávať, aj keď sa týkali nepríjemných tém. Vo veku osem rokov sa rodák z obce Sokolče Stanislav Guoth ocitol v krajine, o ktorej nič nevedel a kde sa hovorilo jazykom, ktorému nerozumel. Jeho rodičia usúdili, že chlapcovi sa bude dariť lepšie, ak nebude vyrastať v komunistickom Československu a zariadili, aby ho adoptovali strýko s tetou v kanadskom St. Catherine.

"Tam som prvý krát videl, ako chlapci na rohu hrajú hokej. Netušil som, o čo ide, ale uchvátilo ma to," vysvetľoval Mikita.

Kvôli svojmu východoeurópskemu pôvodu a zlej angličtine sa v škole stal často terčom šikanovania. Dokázal sa však sám ubrániť a jeho rýchle päste mu zaistili povesť tvrdého bitkára.

Tá sa ho držala aj v NHL, kde k nespornej technickej zručnosti a výbornej streľbe pridával aj časté zákroky za hranou pravidiel. V sedemdesiat zápasovej sezóne 1964-65 si vytvoril osobný rekord 154 trestných minút. Lenže potom prišiel zlom.

"Raz som prišiel domov po zápase s New York Rangers a dcéra, ktorá mala asi päť rokov, ma vítala vo dverách a nadšene hovorila, že ju mamička nechala pozerať v televízii zápas," hovoril Mikita v Pioneers of Hockey. "Prečo ťa ocko ten pán v pruhovanom posielal preč od kamarátov? Ujo Bobby (Hull), ujo Phil (Esposito) a ďalší sedeli pohromade a ty si musel byť sám," pýtala sa Mikitova dcérka. "Ako som jej mal vysvetliť, že som na trestnej lavici, pretože som urobil niečo zlé?"

(Kliknite pre zväčšenie obrázku)

V sezóne 1966-67 už polepšený otecko nazbieral len 12 trestných minút.

S Mikitovým menom sú spojené aj zásadné inovácie hokejovej výstroje. Náhoda z neho urobila priekopníka zahnutej čepele. "Zasekla sa mi hokejka vo dvierkach na striedačku. Snažil som sa ju vytiahnuť a keď sa mi to podarilo, videl som, že je ohnutá. Nahnevane som odpálil puk a cítil som, že je to úplne iný pocit. Bobby Hull len pozeral, keď strely lietali ako tryskáč," vysvetľoval Mikita historku z roku 1963.

Časté zranenia hlavy ho zase inšpirovali k tomu, aby nosil špeciálnu prilbu, v ktorej sa na ľade značne odlišoval od ostatných hráčov. "Veľakrát som dostal ranu do hlavy a už ma to prestalo baviť."

Po ukončení hokejovej kariéry je stále považovaný za jedného z najlepších hráčov v histórii NHL, uctievaný nielen v Chicagu, ale aj v mestách, kde strieľal súperom gól za gólom.

Po dovŕšení sedemdesiatky však nastali ťažké chvíle pre celú jeho rodinu. U Mikitu prepukla demencia s Lewyho telieskami, degeneratívne ochorenie mozgového tkaniva. Najprv začal zabúdať kľúče alebo mobil, neskôr nebol schopný pri ceste autom nájsť cestu domov. Minulý rok sa choroba rozvinula naplno.

"Jeho oči postupne vyhasínali. Stanova myseľ je kompletne stratená," povedala pre Chicago Tribune Mikitova manželka Jill.

Stan Mikita nikdy nemal doma veľa hokejových artefaktov, ktoré by mu pripomínali jeho kariéru. Vždy hovoril, že si vystačí so svojimi spomienkami. Teraz sú všetky jeho spomienky nenávratne stratené.

Hokejoví fanúšikovia však na jedného z najlepších hráčov histórie určite nezabudnú.