Na World Cup 2004 sa Slovákom dobre nespomína

Nie je to práve radostné spomínanie. V štyroch zápasoch na Svetovom pohári 2004 nezažilo slovenské mužstvo víťazný pocit a dokopy nastrieľalo len štyri góly. Po turnaji sa aj na hviezdy zniesla kritika. A väčšinou oprávnená.

Tím kouča Jána Filca bol vyžrebovaný do zámorskej skupiny a chýbalo mu niekoľko pilierov zostavy. Zranenia nepustili do boja Petra Bondru, Žigmunda Pálffyho, Michala Handzuša, alebo Ivana Majeského. Napriek tomu sa od slovenského tímu, ktorý získal zlato na majstrovstvách sveta 2002 a bronz na šampionáte 2003, čakalo oveľa viac.

Na úvod však podľahlo Slovensko v Montreale Kanade 1:5, v ďalšom zápase proti USA v St. Paul bol stav dlho 1:2, kým domáci v závere tretej tretiny pridali upokojujúci zásah. V poslednom zápase základnej skupiny si potom ruská zborná tromi gólmi v priebehu deviatich minút pomohla k výhre 5:2.

Slováci síce prestrieľali Rusko v pomere 26:15, ale nebolo im to nič platné a rovnako ako v roku 1996 skončili v skupine bez bodu. Vtedy ale v Ottawe statočne vzdorovali Kanade a podľahli len tesne 2:3. Tentoraz sa však zo 4. miesta postupovalo do štvrťfinále.

"Rusi dokázali z takého množstva individuálnych chýb vyťažiť maximum. Keď ale budeme nadväzovať na pozitíva, môžeme byť Kanaďanom v štvrťfinále rovnocenným súperom," stále veril tréner Filc.

Optimizmus ale na väčšinu hráčov preniesť nedokázal. "Kanadský tím je najsilnejší zo všetkých ôsmich tímov na turnaji, nemá prakticky žiadne slabiny. My sme sklamaní nielen z toho, že sme nezískali ani bod, ale hlavne z toho, že robíme veľké chyby. Na takejto úrovni sa to nevypláca," povzdychol si Marián Hossa.

"Keď ale budeme hrať na rýchle kombinácie, mohlo by to vyjsť," tešil sa na druhú konfrontáciu s domácim tímom Marián Gáborík. V prvej tretine držalo Slovensko nerozhodný stav a veľký favorit vyzeral trochu nervózne. Potom ale zase prišli chyby. "Pri prvom góle si náš hráč nevykryl pri tyčke súpera. Druhý gól sme si dali sami, keď sme sa snažili kryť Lemieuxa a puk sa dostal od korčule brániaceho hráča do siete," opisoval Filc slovenský zmar.

Kanada dala štyri góly za desať minút a od polovice zápasu už nebolo prakticky o čo hrať. Hráči Javorových listov išli po výsledku 5:0 do semifinále proti Česku. "Mužstvo sa dostalo do útlmu, ktorý ani nebol spôsobený súperovým tlakom. Kanada bola veľmi efektívna," hodnotil Filc. "Síce sme v niektorých ukazovateľoch, ako je počet striel na bránku, nezaostali, ale nedokázali sme premeniť žiadnu príležitosť."

Generálny manažér slovenského tímu, legendárny útočník Peter Šťastný ľutoval, že Slovensko muselo odohrať turnaj oslabené o kľúčových hráčov. "Nechcem sa vyhovárať, ale bolo vidieť, že nám chýbali v podstate prvé dva útoky. Slovensko je krajina, kde je to citeľná strata," tvrdil Šťastný, ktorého pôsobenie v národnom tíme následne kritizoval Jozef Golonka, ktorý viedol mužstvo ako tréner na SP 1996.

Celkové hodnotenie prepadáka ale nevyznelo z úst hráčov úplne pesimisticky. "Po zbabranej olympiáde v Salt Lake City, sme sa stali majstrami sveta. Vrátime sa späť na zem," dúfal útočník Vladimír Országh.

Médiá boli ale tradične príkrejšie. "Videli sme hráčov so zvesenými hlavami. Videli sme, ako ukazovali prstom, že chybu urobil ten druhý. Videli sme len rozmaznané hviezdy, ktoré stratili hokejové srdce a pokoru. Tá facka bola potrebná," napísal Nový čas.

Na ďalší medzinárodný úspech čakal slovenský hokej šesť rokov, než sa národné mužstvo na olympiáde vo Vancouveri 2010 prebojovalo do semifinále. Aj keď skončilo bez medaily, je to turnaj, na ktorý sa spomína s pýchou. Na rozdiel od Svetového pohára 2004.