Ako sa z gólmana stane tímový šéf

O gólmanoch sa často hovorí, že sú trochu zvláštni. Komu normálnemu by sa aj chcelo vlastným telom zastavovať puky nastreľované rýchlosťou až 175 km/h? Lenže okrem toho, že muži pod maskou nezriedka bývajú čudákmi, veľmi často sú aj kľúčovými osobnosťami úspešných tímov.

Ak sa teda mužstvu darí, často je za tým vidieť nielen šikovnosť brankára, ale aj jeho osobnosť.
"Vo svojej trénerskej kariére som už zažil veľa šéfov kabíny, ktorých pracovnými nástrojmi boli lapačka a vyrážačka," súhlasil kouč tímu Nashville Predators Peter Laviolette. "Náš Pekka Rinne je nepochybne jedným z nich. Už je dlhé roky považovaný za tvár Predators, medzi chlapcami má prirodzený rešpekt. Niečo také sa neprihodí len tak, musíte to mať potvrdené výkonmi a vlastným vystupovaním. Pekka už taký je. Ak nastane kritická situácia a on niečo povie, spoluhráči naňho dajú."

Rinne má tridsaťpäť, v NHL chytá od sezóny 2005-06. Ale na to, aby sa vypracoval na jedného z nepopierateľných bossov mužstva, by samotná dlhovekosť nestačila. Musí byť príkladom. Pri brankároch je to navyše tak, že voľných miest v bránkovisku je ešte oveľa menej ako tých pre obrancov a útočníkov. Usilovnosť a určitá nadstavba k talentu je tak absolútnou nevyhnutnosťou.
"V kabíne toho často ani nemusia veľa narozprávať, predsa len si zvyčajne radšej žijú vo svojej brankárskej bubline. Ale práve tréningový prístup z nich spolu so samotnými výkonmi robí niečo viac," povedal pre NHL.com Barry Trotz, momentálne kouč Washington Capitals. "Je na tom zaujímavé, že pred nejakými tridsiatimi rokmi sa dali zo všetkých brankárov NHL vybrať nanajvýš dvaja, traja, ktorých by sme mohli zaradiť medzi skutočné hviezdy. Dnes by sme medzi hviezdy počítali dve tretiny všetkých gólmanských jednotiek súťaže."
Klasickým príkladom je Henrik Lundqvist. Do New York Rangers prišiel v sezóne 2005-06 s vizitkou obstojného európskeho talentu. Aj keď práve na Manhattane sú hráči pod mimoriadnym tlakom, Švéd ako vyzretý jedinec so zdravou sebadôverou všetky problémy ustál. Okolo neho sa menili superstars ako Jaromír Jágr, Brendan Shanahan, Brad Richards, Rick Nash, Matse Zuccarella, on však ostával.

Za jedenásť celých sezón v drese Rangers mal najhorší gólový priemer v tej poslednej - 2,48. Je jediným gólmanom v histórii NHL, ktorý v trinástich po sebe nasledujúcich ročníkoch vychytal minimálne dvadsať víťazstiev.
Asi aj preto mu v New Yorku hovoria Kráľ. A hovorili mu tak mimochodom už pred desiatimi rokmi, za Jágrových čias.
"Niekoľko prvých rokov v Amerike som sa sústredil len na seba," pripustil. "Ale čím dlhšie pôsobíte v tom istom klube, tým viac vám záleží na veciach okolo. Tým väčšiu cítite zodpovednosť."
Napríklad podľa Connora Hellebuycka z Winnipeg Jets ide o to, akým dojmom pôsobíte na svojich spoluhráčov. Ak po tretine prídu do kabíny a nájdu tam roztraseného alebo naopak prehecovaného kolegu s betónmi na nohách, nebude to na nich prenášať istotu. Treba teda vyžarovať skôr pokoj.
"Ale je toho viac, čo z vás urobí osobnosť," namietal Mike Smith z Calgary Flames. "Uvedomte si, že my máme z bránkoviska celú hru krásne pred sebou, nič nám neunikne. Vieme o každej chybe. V minulosti som mal veľkú potrebu všetko komentovať, postupom času som v tomto trochu zmúdrel, už tým šetrím. Nie som kouč, ani sa ním nesnažím byť. Ale vo vhodnej chvíli nie je od veci spoluhráčom niečo povedať, pridať postreh z inej perspektívy."

Len tvrdou ukričanosťou sa teda skutočným bossom nestanete. Aj Rinne priznáva, že nikdy nepatril k tým, ktorí by toho veľa narozprávali.
"Túto úlohu si postupom času skrátka musíte nejako zaslúžiť," tvrdil Smith. "Rešpekt od spoluhráčov nezávisí od toho, ako veľmi na nich kričíte. Sám cítim, že gólmanská jednotka by mala mať určité slovo. Ale v jej náplni práce by malo byť aj napríklad povzbudiť, ak sa ostatným nedarí."
Ako hovorí Hellebuyck - najhoršie je, ak na vás parťáci vidia, že do toho nedávate všetko. Že pôsobíte, ako by vám bolo všetko jedno.
"Ak je však na vás vidieť túžba po víťazstve, tak je úplne jedno, akú máte povahu," myslí si Lundqvist. "Ja potrebujem stopercentné sústredenie, nedávam najavo emócie. Zostávam vážny. Ale v kariére si pamätám chlapcov, ktorí sa boli schopní pri zápasoch smiať, naozaj sa baviť. A neubralo im to z výkonu ani z pozície v mužstve. Každý sme skrátka iný."