Čo je viac: Stanley Cup alebo Sieň slávy?

Keď vyhráte Stanley Cup, vyryjú vaše meno do pohára a ostane tam navždy. Hneď ako sa dostanete do Siene slávy NHL, vstúpite do auly medzi najväčšie hokejové legendy histórie.
Ani na jednu z tých chvíľ do smrti nezabudnete. Obe znamenajú nesmiernu poctu.

Čo je viac?
Zaváňa to kacírstvom, v dvadsiatich rokoch predsa každý odpovie, že zisku slávnej trofeje sa nemôže vyrovnať vôbec nič. Ale ako plynie čas a z hráča sa stáva šedivý kmeť spomínajúci na dávne úspechy, dokáže plne doceniť aj druhý z mimoriadnych okamihov.
"Keď som v roku 2004 vyhral s klubom Tampa Bay Lightning Stanley Cup, bolo to úžasné zavŕšenie kariéry," spomína bývalý útočník Dave Andreychuk. "Ale ak mám byť úprimný, aj keby sa to vtedy nepodarilo, zase tak veľa by sa nezmenilo. Aj tak by som mohol povedať, že som počas tých rokov v NHL nastupoval vedľa mnohých skvelých hráčov, zažil mnoho krásnych chvíľ, našiel vynikajúcich kamarátov. So vstupom do Siene slávy je to v niečom iné a v niečom podobné. Hlavne tiež veľmi dobre viete, že vám to nemôže spadnúť do lona len tak. Že je za tým strašne veľa práce."
Naposledy bolo do spoločnosti vyvolených v pondelok vybraných sedem nováčikov. Okrem práve spomínaného Andreychuka patria do partie na rok 2017 aj ďalší forvardi Teemu Selanne, Mark Recchi a Paul Kariya, spolu s bývalou hokejistkou Danielle Goyetteovou, vlastníkom Boston Bruins Jeremy Jacobsom a univerzitným koučom Clareom Drakeom.

"Jasné - žiadny mladý chlapec na začiatku kariéry nesníva o tom, že sa raz dostane do Siene slávy. Maká kvôli iným cieľom," premýšľa Andreychuk, ktorý si na uvedenie medzi nesmrteľné ikony počkal deväť rokov od požadovaného limitu - troch sezón po ukončení kariéry. "Aktívnym hokejistom ide o to, aby sa udržali v NHL, aby boli úspešní. Až keď skončia, začne im to vŕtať hlavou: Fíha, mohli by ma do tej Siene vybrať? Ale nemáte to vo svojej moci, v tom je ten rozdiel oproti predchádzajúcej kariére. Som vďačný za to, že mi to bolo dopriate. A či k tomu dôjde teraz alebo o desať rokov, to už nie je dôležité."
Spolu s ostatnými sa oficiálne dočká 13. novembra, keď budú inaugurovaní na slávnosti v Toronte.
Strelec 640 gólov bude mať určite dôvod na hrdosť. Do Siene sa totiž nedostane ani zďaleka každý vynikajúci hokejista. Do tejto unikátnej dvorany založenej v roku 1943 napríklad ešte stále nezvolili bývalého výborného útočníka 90. rokov Theorena Fleuryho, ktorý pritom dlho musel bojovať s drsným životným osudom. Nie je tam ani Jeremy Roenick, Mike Richter, Peter Bondra a mnohí iní.
Ako to teda hovoril Andreychuk? Mať a nemať Stanley Cup, to je do určitej miery vo vašich rukách. Byť a nebyť v Sieni slávy, to záleží od voľby a uznania od druhých.
"Pre mňa je to obrovská česť," tešil sa ďalší ocenený Teemu Selanne. "Keď mi to Lanny McDonald volal, úplne som pookrial. Je neuveriteľné, keď sa pozriem, do akej spoločnosti ma to zaraďuje. Už sa nemôžem dočkať novembra."
Práve McDonald je predsedom osemnásťčlennej skupiny, ktorá nových adeptov vyberá. Aby bol kandidát prijatý, musí byť na desiatich volebných lístkoch, prípadne mať 75% podporu. Bez tohtoročných uvedených je v Sieni slávy NHL 271 hráčov (z toho štyri ženy), 105 osôb zaradených do kategórie "stavitelia" a šestnásť rozhodcov. Jediným Čechom medzi elitou je Dominik Hašek, za Slovensko od roku 1998 nechýba Peter Šťastný.
Čo je však dôležité - mnoho zvolených na rozdiel od Haška Stanley Cup nikdy nevyhralo. Platí to o Matsovi Sundinovi, Pavlovi Burem, Adamovi Oatesovi, ale aj o Marcelovi Dionneovi, Patovi Lafontaineovi či Darrylovi Sittlerovi.
"Len preto, že sme nikdy nezdvihli nad hlavu ten pohár, nie sme o nič horší hokejisti," uviedol pred rokmi Dionne, víťaz Art Ross Trophy z roku 1980.
Práve jemu, nespochybniteľnej legende, by určite nikto neodporoval. Aj keď najlepšie je samozrejme dosiahnuť oba míľniky, tak ako sa to podarilo ďalšiemu tohtoročnému premiantovi Recchimu. Za 22 rokov svojej kariéry vyhral Stanley Cup hneď trikrát - v roku 1991 s Pittsburgh Penguins, v roku 2006 s tímom Carolina Hurricanes a o päť rokov neskôr s Boston Bruins.

Len čo sa aj tak úspešný muž dopočul o svojom uvedení medzi hokejové ikony, prišlo naňho veľké dojatie.
"Nemôžem dostatočne poďakovať za to, že prišlo aj na mňa," vyhlásil. "Cítim sa vďaka tomu skvelo. Chápem to ako sladkú bodku za celou hráčskou kariérou."
Uplynulo len pätnásť dní odvtedy, ako si zase raz siahol na Stanley Cup; tentoraz ako člen trénerského tímu Penguins. Pár mesiacov potom, ako si zobral svoju druhú ženu Kim. A pár týždňov potom, ako jeho syna Camerona draftovali do OHL.
Je vlastne jedno, čo z toho je viac.
"Nechcem porovnávať. Je skvelé zažívať toto všetko v priebehu jediného roka," rozplýva sa. "V deň, keď mi volali o mojom uvedení do Siene slávy, sme mali naplánované rodinné barbecue. Pôvodne som nechcel, ale nakoniec som si naň štrngol šampanským."
Prípitkov totiž nikdy nie je dosť. Ani keď vám už korčule visia doma na klinci.