Predčasné konce: Hossa, Lindros i Orr

Svoj koniec v NHL si istotne predstavoval inak a určite oveľa neskôr. Slovenský útočník Marián Hossa sa v 38 rokoch pravdepodobne lúči s kariérou, zastavil ho zákerný protivník - alergia na vlastný pot.
A hoci už je v podstate vo veku hokejových penzistov, jeho zbohom sa dá určite považovať za predčasné. Medzi najlepšími stále žiaril, ešte pred rokom hral na Svetovom pohári a pre Chicago Blackhawks bol stále nesmierne užitočným poctivcom.

"Preto je to srdcervúce," povedal slávny spoluhráč Jonathan Toews. "Marián toho mal ešte veľa pred sebou. Pokojne mohol žiariť ďalších sedem rokov."
Hossa trikrát vyhral Stanley Cup, päťkrát si zahral v All-Star Game. S nepríjemnou kožnou reakciou bojoval už niekoľko rokov a bral kvôli nej agresívne lieky. Keďže mu však hrozili nežiaduce vedľajšie účinky, rozhodol sa s touto terapiou skoncovať.
To bohužiaľ znamenalo aj uťať hokejovú kariéru.
Rodák zo Starej Ľubovne sa tak zaradil medzi ďalších veľkých hráčov, ktorí museli opustiť ľadové klzisko oveľa skôr, ako by si zaslúžili.

Jasne prvým spomínaným v tejto boľavej galérii musí byť Bobby Orr, zrejme najlepší obranca v histórii NHL. Osemkrát vyhral Norris Trophy, dvakrát Art Ross Trophy a Conn Smythe Trophy, trikrát Hart Trophy. V rokoch 1970 a 1972 pomohol mužstvu Boston Bruins získať Stanley Cup. Dlhodobo ho však trápili boľavé kolená, nepomohla ani séria operácií. Vo veku len tridsať rokov, už po prestupe do Chicaga, sa tak ako hrajúca legenda rozlúčil.
V rovnakom veku opustil hru aj vynikajúci útočník Mike Bossy. Kanonier New York Islanders zásadne prispel k ovládnutiu štyroch Stanley Cupov a hneď v deviatich sezónach po sebe prekonal päťdesiatgólovú hranicu. Zradil ho však boľavý chrbát. V sezóne 1986-87 kvôli nemu odohral len 63 zápasov, aj tak však dal 38 gólov. Nasledujúci ročník sa rozhodol vynechať, ale situácia sa nelepšila, preto sa rozhodol definitívne skončiť.
"Musel som. Mal som za sebou až príliš veľa zúfalých pozápasových návratov domov, keď som si medzi syčaním od bolesti nadával, či mi toto všetko stojí za to," vysvetľoval.
Keby bol zdravý, ešte oveľa lepšie štatistiky by určite nahromadil aj Mario Lemieux. Jedného z najlepších hráčov všetkých čias trápil nielen boľavý chrbát, ale aj bedrový kĺb, triesla a hlavne rakovina. Celý dobitý končil kariéru už v 31 rokoch, ešte v tom istom roku 1997 ho uviedli do Siene slávy NHL. O tri roky neskôr sa však na ľad vrátil. Do skutočného adieu po sezóne 2005-06 potom stihol zvládnuť aj ročníky, v ktorých mal 76 a 91 bodov.

Skutočným symbolom predčasného odchodu do dôchodku je Eric Lindros. Hovorilo sa mu The Next One, mal byť nástupcom Waynea Gretzkyho. V tíme Philadelphia Flyers sa statný útočník stal členom povestnej Légie skazy spolu s Johnom LeClaireom a Mikaelom Renbergom. V roku 1997 priviedol svoj tím do finále Stanley Cupu, on sám získal v sezóne 1994-95 Hart Trophy. Hokej však nebolel len jeho súperov, ale aj Lindrosa samotného. Postupne utrpel osem otrasov mozgu, pripojili sa aj ďalšie zdravotné neduhy. Jeho pestrý chorobopis ho donútil seknúť s kariérou už v 34 rokoch, čo sa vtedy označovalo za rovnako predčasné, ako teraz v Hossovom prípade.
Dalo by sa pokračovať ešte dlho: Bolestivo skoro odchádzali zo scény aj Pat LaFontaine (tiež po sérii otrasov mozgu), Pavel Bure (zranené koleno a ďalšie rany), Cam Neely (kolená). Hrozivý koniec čakal tridsaťročného obrancu Vladimira Konstantinova, ktorý pri oslavách zisku Stanley Cupu s tímom Detroit Red Wings havaroval v aute, takmer prišiel o život a odvtedy je pripútaný na invalidný vozík.
Nie ku všetkým sú skrátka hokejové sudičky prívetivé. Nie každý mal toľko síl, odhodlania a šťastia. A predsa má aj táto Hossova partia za sebou skvelé kariéry.