Šťastný 'ukradol' prácu domácim, nemal cesty späť

Storočná história NHL je bohatá na udalosti i na veľké osobnosti. Každý mesiac až do konca roka 2017 vám NHL.com/sk prináša tie najpútavejšie príbehy z hokejových dejín.
V našom seriáli sa zameriavame na jednotlivé desaťročia, pripomíname si ich významné postavy a dôležité momenty. Vyzdvihujeme zakladateľov a priekopníkov. Tentoraz sa pozrieme na osobnosť, ktorá bola priekopníkom medzi európskymi útočníkmi - slovenskú legendu Petra Šťastného.

Prvým Európanom, ktorý sa vo veľkom etabloval v NHL a vyslúžil si veľké ostrohy, bol Borje Salming. Nekompromisný Švéd sa stal pionierom pre vlnu Švédov, ktorí v 70. a 80. rokoch ako prví zamierili vo väčšom počte za oceán dobývať slávu v NHL.
Salming však bol obrancom. Medzi útočníkmi NHL dlho čakala na veľkú postavu z Európy, ktorá by sa zaradila medzi jej najväčšie esá. Tá postava prišla z bývalého Československa: bol ňou bratislavský rodák Peter Šťastný.
Už v mladom veku bol hviezdou v Európe, v 20 rokoch získal s reprezentáciou titul majstra sveta IIHF a v najvyššej súťaži nazbieral za Slovan 53 bodov v 44 zápasoch. Ďalšie zlato z MS získal o rok neskôr a udržal si aj ligovú produktivitu. V roku 1979 priviedol svoj materský klub k prvému československému titulu v histórii. Lenže v tom čase už začínal mať po krk života v totalitnom komunistickom štáte a v hlave sa mu rodil plán na emigráciu.

Jedine tak sa vtedy mohol elitný hráč z menej šťastnej strany železnej opony stať legendou NHL. Komunistický režim púšťal do cudziny až zaslúžilých (alebo vyslúžených) veteránov spravidla po 30. narodeninách a vzhľadom na vtedajšiu dĺžku kariéry ostávalo na NHL sotva pár rokov na sklonku výkonnosti.
Šťastný sa rozhodol, že tak dlho čakať nebude. So svojím bratom Antonom odišiel v roku 1980 a obaja podpísali zmluvu s Quebec Nordiques.
"(Príčinou) bolo to, že si ma vzali súdruhovia eštebáci a jeden z nich mi povedal - ak nebudeš robiť, ako ti povieme, nikdy nebudeš hrať za reprezentáciu. To ma zasiahlo tak hlboko, že som pochopil, že tu nemám čo robiť," povedal Šťastný o emigrácii denníku SME.
"Dozrel som do času, že na Slovensku nemôžem vychovávať rodinu. Manželka bola pritom vo vysokom štádiu tehotenstva. Vychovávať deti v prostredí, v ktorom ich štát učí iným hodnotám ako ja a riskovať, že budú rozpoltené... To som si nemohol a nechcel dovoliť. Rozhodli za mňa. Dnes som im síce nesmierne vďačný, ale to neznamená, že im odpustím to, čo tu robili."
Hneď v prvej sezóne Peter oslnil NHL, v 77 zápasoch nazbieral 109 bodov. Ďalší rok dosiahol svoje bodové maximum, 139 bodov v 80 zápasoch, keď nastrieľal 46 gólov (toto číslo sa mu v kariére podarilo zopakovať ešte dvakrát). V tom čase už mali Peter s Antonom po boku aj najstaršieho súrodenca Mariána, ktorý emigroval o rok neskôr. A všetci traja vytvorili v NHL legendárny bratský útok.

Peter Šťastný bol jeho šéfom. Ako center rozdával skvelé prihrávky a tvoril hru, rýchly Marián sa dral po krídle pred bránku a Anton uplatňoval skvelé zakončenie. Peter nebol ani najrýchlejší korčuliar, ani najlepší strelec, zato vedel všetko.
"Nikdy som nebol špičkovým strelcom - bombardérom, najrýchlejším korčuliarom ani železným mužom. Nemal som ruky ako (Mario) Lemieux, nohy ako (Pavel) Bure, ale nemal som ani výrazné slabiny," rozprával Šťastný denníku SME.
V 80. rokoch nazbieral viac bodov než on len Wayne Gretzky. Stal sa prvým Európanom v histórii ligy, ktorý prekročil tisícbodovú hranicu. Nakoniec sa jeho bilancia zastavila na 977 zápasoch, 450 góloch a 1239 bodoch, čo ho zaraďuje na 37. miesto histórie NHL. Zároveň je piatym najlepším európskym útočníkom všetkých čias za Jaromírom Jágrom, Teemu Selannem, Jari Kurrim a Matsom Sundinom.
V 80. rokoch sa s ním čo sa týka slávy mohol z európskych hokejistov v NHL porovnávať snáď len fínsky krídelník Kurri, ale ten bol v jednoduchšej situácii, pretože po boku Gretzkyho a v rámci slávnej dynastie získal v priebehu siedmich rokov päť Stanley Cupov (ten posledný v roku 1990 už bez Gretzkyho).
Šťastný žiadneho Gretzkyho nemal. Šéfom bol on sám. Aj tak si počas 10 sezón v Quebecu udržal priemer vyšší než bod na zápas - okrem tej poslednej, v ktorej mal v 62 zápasoch 62 bodov. Miestnych fanúšikov si získal aj tým, že sa naučil po francúzsky. V roku 1985 získal funkciu kapitána spolu s Mario Maroisom, o rok neskôr už nosil 'céčko' sám a stal sa tak prvým dlhodobým európskym kapitánom v ligovej histórii.
"Veľa ľudí mi hovorilo, že Európania im kradnú prácu, ale pre mňa už nebolo cesty späť," opisoval pre NHL.com.
V roku 1990 sa Nordiques ocitli v prestavbe a svoju najväčšiu hviezdu vymenili do New Jersey Devils. Tam Šťastný dohral sezónu a strávil ešte ďalšie tri. S vekom išla jeho produktivita logicky dolu, ale ešte v 36 rokoch zakončil ročník 1992-93 so 40 bodmi v 60 štartoch.

V lete 1993 podpísal kontrakt so St. Louis Blues, kde však odohral len 17 zápasov a potom sa pripojil k novovznikajúcej slovenskej reprezentácii na olympiáde v Lillehammeri. Vo svojej poslednej sezóne 1994-95 odohral za Blues už len sedem zápasov.
O pár týždňov pomohol národnému tímu vyhrať skupinu B majstrovstiev sveta a postúpiť medzi elitu, odkiaľ už Slovensko nikdy nevypadlo. Šťastný tak stihol reprezentovať tri štáty a so všetkými uspel: s Československom získal dve zlatá a dve striebra na MS, s Kanadou vyhral Canada Cup v roku 1984.
Jeho veľkosť a prínos pre hokej na oboch stranách Atlantiku boli ocenené aj uvedením do Siene slávy v Toronte, ktorého sa dočkal ako len tretí Európan: prvými boli legendárny ruský gólman Vladislav Treťjak (ktorý nikdy nehral NHL) a práve obranca Salming. Šťastný je doteraz jediným Slovákom, ktorý sa dočkal tejto veľkej pocty (ak nepočítame slovenského rodáka Stana Mikitu, ktorý však už vyrastal v Kanade).
Európan, ktorý 'ukradol' prácu domácim, je dodnes rešpektovanou legendou nielen v Quebecu, New Jersey a St. Louis, ale naprieč celou NHL.