Skip to main content

Budaj: Tisíce hráčov by chceli byť na mojom mieste

Našim mladým chýba vôľa si to za morom vydrieť, hovorí slovenský brankár, ktorého túžba a pokora znova vyniesli do L.A.

Autor Michael Langr @NHLsvk / NHL.com/sk

V našej novej rubrike 'Na striedačke s...' vám vo štvrtok ponúkame rozhovory s hráčmi NHL či zaujímavými osobnosťami okolo ligy. Tentoraz sme vyspovedali brankára Petra Budaja, ktorý sa z farmy znova dostal do prvého tímu Los Angeles Kings.

Mnohí brankári v jeho veku končia, nechcú bojovať na hrane zostavy ani trmácať sa po farmách. Napríklad Ondřej Pavelec uzavrel kariéru v 31 rokoch, inde ako v NHL už chytať nechcel.

Lenže Peter Budaj je z iného cesta.

V 36 rokoch neváhal ísť znova do American Hockey League a na farme v kalifornskom Ontariu bojovať o návrat do najlepšej ligy sveta. A dočkal sa ho pomerne rýchlo - po zranení jednotky Jonathana Quicka bol opäť povolaný do tímu Los Angeles Kings a potom, ako sa zranil aj druhý gólman Jack Campbell, vytvoril nečakaný brankársky tandem s o 12 rokov mladším nováčikom Calvinom Petersenom.

"Hokej mám stále rád. Som zdravý a stále mám v sebe tú súťaživosť. Som rád, že som tu," hovorí slovenský veterán v rozhovore pre NHL.com/sk.

 

[Viac o téme: November, mesiac pádov trénerov. Naštartuje obraty?]

 

Podľa plánov manažmentu Kings mal byť Quick jednotkou a Campbell dvojkou. Keď ste v lete išli do kempu, tušili ste, ako sú rozdané karty?

"Bral som to skrátka tak, aby som chytal čo najlepšie. Tie ostatné veci, kde človek bude, to už je na vedení. Ja musím byť pripravený na všetko. Poslali ma na farmu a tam musím chytať čo najlepšie. Samozrejme, že človek nechce byť povolaný nahor, keď sa stane nejaká takáto vec ako zranenie. Ale na to som tu, aby som zaskočil vždy, keď to tím bude potrebovať."

Vy ste podobnú situáciu zažili priamo tu v Los Angeles už v ročníku 2016-17, keď sa zranil Quick a vy ste potiahli väčšiu časť sezóny. Aká veľká výhoda je, že poznáte tunajšie prostredie?

"Poznám mužstvo, poznám aj vedenie, kustódov, hráčov. Pre človeka je to oveľa lepšie, pohodovejšie. Ale vždy je česť a radosť mať na sebe dres tímu NHL a ja si to užívam."

Vtedy to bola dosť vydarená sezóna. Dá sa na tom stavať?

"Už je to dávno, tri roky dozadu. Ten ročník mi samozrejme ostal v pamäti, ale netreba o tom premýšľať, pretože už je to minulosť. Treba žiť z prítomnosti a každý deň sa snažiť chytať lepšie. Nesústrediť sa na to, čo bolo, ani čo bude, ale na to, čo môžem urobiť teraz."

Iní brankári to zabalia aj v mladšom veku, o päť rokov mladší Pavelec namiesto toho, aby chytal mimo NHL, radšej ukončil kariéru. Odkiaľ beriete motiváciu?

"Neviem, aká bola Ondrova situácia. Toto je rozhodnutie, ktoré musí každý športovec urobiť sám. Myslím si, že každý vie najlepšie, či chce ďalej hrať, alebo nie. Ja mám hokej stále rád, som zdravý a stále mám v sebe tú súťaživosť. Chcem vyhrávať a pomáhať mužstvu vyhrávať zápasy. O budúcnosti nepremýšľam."

Bojovať v 36 rokoch na farme je určite aj znakom pokory. Pomáha vám k nej vaša kresťanská viera?

"Samozrejme, viera mi pomáha. Ale človek nie je veriaci preto, aby mu to pomáhalo v športe. Myslím si, že viera je skôr oveľa hlbšia, v zmysle života a konaní človeka. Pomáha to dodať takú guráž, ale človek nie je veriaci preto, aby sa mu darilo v hokeji."

Tak som to ani nemyslel. Skôr či ste pokornejší vďaka tomu, že ste veriaci...

"To je v podstate pravda, v tom si myslím, že hrá svoju úlohu aj viera. Ale ja som bol vždy vďačný, že som tu, že tu môžem byť. Veď to je predsa miesto, na ktorom by chceli byť tisíce a tisíce hráčov! Tá možnosť, že môžem byť tu s chlapcami v kabíne NHL, že môžem stále hrať hokej, je pre mňa nesmierna česť a ja som za to veľmi vďačný. Som vďačný za to, že tu môžem byť."

Do NHL ste prišli v roku 2005, odchytali ste v nej viac ako 350 zápasov a z Kristových rokov ste sa prehupli takmer až na prah štyridsiatky. Aký je váš recept na dlhovekosť?

"Predovšetkým tvrdá práca. Pozrite sa na Zdena Cháru, ktorý má 41 rokov. On je vynikajúci vďaka tomu, ako neskutočne maká. Zdeno je pracant, každú minútu berie, ako by bola jeho posledná. Dáva do toho všetko. Či v posilňovni, v zápase, alebo v lete, keď drie mimo ľadu. Je to obrovský bojovník, nikdy sa nevzdáva. Myslím si, že v živote aj v hokeji vždy prídu pády, prídu problémy, ale treba bojovať ďalej, vstať a makať, aj keď sa nedarí. Nielen v hokeji, ale aj v osobnom živote. A ten boj, či už na ľade, alebo v práci a kdekoľvek inde, tam vždy bude - a my sme tu na to, aby sme bojovali ďalej."

Museli ste s pribúdajúcimi rokmi upraviť životosprávu?

"Vďakabohu nie. Snažím sa makať, ako najlepšie viem. Za tie roky už rozumiem svojmu telu, viem, kam až môžem zájsť a snažím sa robiť všetko naplno, aby som mohol ukázať nielen slovami, ale aj svojou kondíciou a pripravenosťou, že mám na to, aby som tu mohol hrať."

Zdá sa, že nová sezóna je akousi renesanciou dvoch slovenských brankárov. Vy ste sa dostali späť do NHL, Jaroslavovi Halákovi sa mimoriadne darí v Bostone. Ako spolu vychádzate?

"Máme veľmi dobrý vzťah. Občas si píšeme. Je super, že sa mu tam teraz darí, ale pre mňa to nie je prekvapujúce. On je veľmi dobrý brankár, má kvality, ktoré dokázal mnohými sezónami v NHL. Takže si myslím, že jeho aktuálne výkony nie sú žiadny šok. Jaro je výborný brankár a je pracovitý. Teraz dostal dobrú šancu a je super, že ju dokázal využiť."

Celkovo však počet Slovákov v NHL stále klesá. Prečo sa to podľa vás deje?

"To je dlhodobá otázka. To nie je len vec juniorov, ale začína sa to už od malých detí. Tá túžba dostať sa nahor až do NHL tam často nie je taká silná. Nechcem nikomu do ničoho hovoriť, ale myslím si, že v dnešnej dobe sa hráči často dajú zlanáriť financiami, keď dostanú lukratívne ponuky či už v KHL, alebo inde v Európe, a chýba im taká tá vôľa ísť do AHL a vydrieť si to tu za morom. Človek tu samozrejme nemá istotu, že sa dostane nahor, ale musí tomu ísť v ústrety. Každá cesta do NHL je iná, môžu sa do nej dostať aj hráči, ktorí sú napríklad v KHL. Ale niekedy sa mi zdá, že u tej našej mladej generácie by bolo krajšie, keby viac chcela hrať NHL a išla si za tým."

Vy ste takúto túžbu mali, že?

"Ja som vždy vnímal NHL ako vrchol, o ktorom som sníval a za ktorým som si chcel ísť. Myslím si, že niektorí chalani to nemajú až také silné; keď majú 18, 19, 20 rokov, dajú sa zlanáriť lukratívnymi ponukami v Európe, dostanú dobré zmluvy v KHL alebo v niektorej európskej lige. Nehovorím, že ich to uspokojí, ale hovoria si: Keď už to nevyzerá na tú NHL, tak si zarobím nejaké peniaze aspoň tu."

Chceli by ste v tomto smere pôsobiť ako príklad? Ukázať mladým, že sa to dá?

"Cesta každého človeka je výnimočná, unikátna a iná. Každý musí sám dobre vedieť, čo chce, prečo ten hokej hrá a čo chce dokázať. Ja nikomu nechcem dávať žiadne rozumy, skôr sa snažím svojím pôsobením, životom a prístupom robiť čo najviac. Každý deň, keď sa zobudím, chcem byť najlepšie pripravený hráč na ľade. Ale ja to robím sám pre seba, nie preto, že chcem, aby ma niekto obdivoval. Najdôležitejšie je, aby človek mal rád to, čo robí, aby to robil sám pre seba. Potom to bude robiť dobre a dá do toho všetko."

Ešte je veľmi skoro, ale májové majstrovstvá sveta IIHF sa hrajú v Bratislave a v Košiciach. Bolo by to pre vás lákavé?

"To je ešte naozaj veľmi ďaleko. Verím, že mi vydrží zdravie a hlavne verím tomu, že sa dostaneme do play off; či už v NHL, alebo na farme. Že dosiahnem nejaký úspech so svojím klubom. Ale keby to nevyšlo, tak reprezentovať je pre mňa vždy česť. Ale to je pochopiteľne vec mnohých faktorov: musí byť zdravie, musí byť forma a ja dúfam, že ešte budem hrať sezónu v NHL alebo v AHL. Keď to nevyjde, tak by som bol veľmi rád, keby som mohol reprezentovať; ak nie, taký je život. V každom prípade je teraz skoro plánovať takéto veci."

Čítajte viac

NHL používa cookies, web beacons a ďalšie podobné technológie. Používaním webových stránok a ďalších online služieb NHL dávate súhlas s našou Ochranou osobných údajov a s Podmienkami služby, vrátane našej Cookie Policy.