Legendárny útočník odohral všetkých svojich 22 rokov v NHL za Chicago. Dodnes je rekordérom klubu v bodoch (1467), asistenciách (926) a v odohraných dueloch (1396). V roku 1980 sa stal prvým hráčom Blackhawks, ktorého číslo bolo navždy vyradené. O tri roky neskôr vstúpil do Siene slávy v Toronte, 7. marca 2008 bol vymenovaný za ambasádora klubu Blackhawks.
Medzi ľuďmi, ktorí prišli vzdať Mikitovi poslednú poctu, bol aj jeho dlhoročný spoluhráč Bobby Hull a starosta Chicaga Rahm Emanuel.
Fanúšikovia sa delili o svoje spomienky na Mikitu, od zážitkov, keď počúvali prenosy zo zápasov NHL v rádiu, až po návštevy Chicago Stadium či osobné stretnutia. Šesťdesiatpäťročný John Sczczepanski z Lansingu chodí na Blackhawks od roku 1964.
"(Mikita) pre mňa znamenal veľa, pretože hral a žil správnym spôsobom. Stále mám jeho knihu 'Hrám, aby som vyhrával', ktorá ma motivovala, povedal Sczczepanski. "Bola to veľká osobnosť. Nepoznal som ho osobne, ale videl som, ako hrá, ako zmenil svoju hru: najskôr bol nepríjemný a veľa sa bil a potom zrazu dvakrát za sebou vyhral tri trofeje. To je veľká vec."
Na rozlúčenie s Mikitom prišli aj 'cezpolní'. Päťdesiatšesťročný Dale Wurfel cestoval viac ako 600 kilometrov z Londonu v kanadskom Ontariu. V siedmich rokoch dostal od rodinného priateľa Loua Vargu, ktorý bol vtedy fyzioterapeutom Blackhawks, Mikitovu podpísanú hokejku, puk a program. V roku 1980 sa Wurfel so svojím idolom stretol vďaka svojmu bratrancovi Timovi Trimperovi, ktorý odohral jednu sezónu za Chicago.
Viac o téme: [Mikita sa navzdory osudu stal legendou]
"Keď som vyrastal, nosil som na hokeji číslo 21. Práve kvôli Stanovi," uviedol Wurfel. "21 je pre mňa všetkým. Bol to zúrivý bojovník, ktorý sa musel popasovať s mnohými výzvami. Celý jeho život bol veľkým príbehom, preto bol vždy mojím vzorom."
Tridsaťdeväťročný Miro Bellak a jeho o tri roky staršia žena Maya prišli rovnako ako Mikita do Ameriky zo Slovenska. S legendárnym rodákom spod Tatier sa títo obyvatelia Hickory Hills prišli rozlúčiť v tričkách so slovenskými národnými motívmi a so slovenským šálom, ktorý na mieste odovzdali jednému z Mikitových vnukov.
"Skvelý človek, skvelý starý otec, otec aj manžel. Bol to veľký muž," povedal Bellak.
Mikita sa narodil 20. mája 1940 v dedine Sokolče ako Stanislav Gvóth. Po komunistickom puči v Československu v roku 1948 ho adoptoval strýko Joe Mikita s tetou Annou, ktorí žili v kanadskom meste St. Catherines.
"Boli sme vychovávaní rovnakým spôsobom, k rovnakým životným hodnotám. Kedykoľvek som ho videl, pripadal mi ako človek z rodiny, aj keď sme neboli príbuzní," dodal Bellak o Mikitovi.
Sledujte najhorúcejšie novinky na Twitteri cez [@NHLsvk]
Na slávneho centra sa bude spomínať aj ako na veľkého podporovateľa charitatívnych projektov. Sedemnásťročná Hannah Garciová z Napervillu, ktorá prišla o 55 percent sluchu, od 11 rokov hrá hokej v American Hearing Impaired Hockey Association pre čiastočne nepočujúcich. AHIHA založil v roku 1973 práve Mikita.
"Nedá sa opísať, čo to pre mňa znamená. Je to celý môj život," tvrdila Garciová, najlepšia kamarátka Mikitovej vnučky Kayly, ktorá si zahrala aj proti Mikitovým vnukom Charliemu a Billymu. "Ľudia, ktorých poznám, všetci moji najlepší kamaráti, sú z AHIHA. Najskôr som si to so Stanom nespájala, ale viem, že tú asociáciu založil. Som mu veľmi vďačná, pretože mi to zmenilo život. Vďaka (AHIHA) som lepším človekom."
Šesťdesiatštyriročný Chuck Sikaras z Warrenvillu prejavil veľké emócie. "Som permanentkár Blackhawks už 42 rokov. Videl som ho dať 500. gól, videl som, ako vyraďovali jeho číslo," povedal. "Viem, aký to bol skromný a pokorný človek. Skvelý ambasádor hokeja a vzácny človek."
